Časom som pochopil, že rifle a rolexky neboli značkové, ale môj obdiv k ich vynachádzavosti a nikdy nemiznúcemu úsmevu na tvári zostal. Čakal som, že Vietnam rýchlo otvorí dvere svetu a bude prekvitať. Myslel som, že hrdá minulosť, francúzsky vplyv a obchodnícka zručnosť rýchlo odpracú komunistický systém z cesty a z Vietnamu sa stane nielen naozajstný ázijský tiger, ale aj miesto kde sa chce každý pozrieť.
Čakali to aj iní. Svetové koncerny si spočítali, koľko je vo Vietname Vietnamcov, a rozhodli sa, že biznis tam robiť treba. Teda, že tam je treba za lacno niečo vyrábať a potom to šikovať do celého sveta. Zároveň zistili, že svetu je úplne jedno, či je vo Vietname demokracia alebo totalita, tak či tak sa príliš do hlavných správ nedostane. Globálny kapitalizmus teda zavrhol výdavky na šírenie demokracie a dal sa rovno na vyjednávanie zo súdruhmi.
Súdruhovia koncom deväťdesiatych rokov a v treťom tisícročí sú už iná odroda ako kedysi. A ázijskí súdruhovia navyše nie sú ani kubánci. O dobrý bradatý revolučný image im nejde. Naopak, ako vieme, vynachádzavosť majú v génoch a dobrý príklad naporúdzi. Čínsky komunizmus totiž medzitým prišiel na to, že masy sa lepšie ovládajú pomocou MTV ako Maovými tézami, a že vyrábať plastové hračky pre celý svet nakŕmi viac ľudí ako brigáda v rámci Akcie Z. Vietnamci síce nenávidia Číňanov zo srdca, ale keď ide o blaho národa, s radosťou ich okopírujú.
Vietnamský komunistický kapitalizmus je však iný ako čínsky. Číňania zbúrali celý starý Peking a postavili šopingmóly. Vietnamci, na druhej strane, povolili ľuďom otvoriť dvere na domoch a predávať priamo z obývačky. Číňania zorganizovali Olympijské hry, Vietnamci prestali ľudí pokutovať, keď hrajú na ulici karty. Číňania otvorili Starbucks a MacDonald. Vietnamci dovolili miestnym súdruhom s konexiami otvoriť reštaurácie "západného štýlu" a vyberať nehorázne peniaze za experimenty, ktoré so steakami, pizzami a šnicľami nemajú okrem mena nič spoločné.
OK, keď vo Vietname, prečo nejesť po vietnamsky, však. Lokálna kuchyňa má byť dobrá. Predstavoval som si malé ale príjemné miesta na gurmánčenie, s exotickými voňami, ľuďmi a výhľadom. Zabudol som, že vo Vietname je a už dlho bol komunizmus. Ľudia nemajú čo márniť čas vysedávaním a jedením. To znamená, že miestne reštaurácie spočívajú v tom, že niekto vyniesol na chodník pred dom päť špinavých umelohmotných stoličiek, a ľuďom ktorí sa na päť minút zastavia, strčí do ruky misku s polievkou s rezancami. Keď je to lepšia reštaurácia, majiteľ vynesie vonku aj magnetofón, a okrem rezancovej polievky predáva kurča posekané aj s kosťami, poliate hnedou omáčkou, a pomiešané s ryžou do formy úplnej gebuziny.
Vo Vietname sú na polceste k blahobytu. Už nemajú bicykle, ale ešte si nemôžu dovoliť autá. Každý má skúter. Včítane školákov a penzistov. A keďže je to dynamická krajina, všetci sú v pohybe. Na skútroch. V každom okmaihu. Či už svieti zelená alebo nie. Či je jednosmerka alebo nie.
Na mopede často sedí celá rodina. Ak tam celá rodina nesedí, vezie sa tam dodávka tovaru do strýkovho obchodu na celý budúci mesiac. Vezú sa veci hocijakej veľkosti, tvaru alebo váhy.
Ja som tam bol vo februári, na ich nový rok, ktorý sa okrem iného oslavuje zdobením pomarančového stromčeka. Čím je človek bohatší, tým väčší pomarančovník. Ako u nás, na Vianoce s jedličkami. Môj prvý dojem, na počudovanie, vtedy bol, že skútrov zas až tak veľa po uliciach nie je. Zato som si nevedel vysvetliť, prečo majú celé sady pomarančovníkov kolesá a zúrivo sa predbiehajú.
Do Vietnamu by sa malo chodiť ak človek chce prejsť radikálnou duševnou transformáciou. Nie sú na to kurzy jógy, ani netreba bývať v ašramoch ako v Indii. Stačí sa naučiť prechádzať cez ulicu. Ako som povedal, prechody a svetlá buď nie sú, alebo sa ignorujú, takže zakaždým, keď sa niekam chcete dostať, máte dve možnosti. Stáť pri ceste celý deň, kochať sa pohľadom na skútre a zabudnúť na to, že niekam chcete ísť. Alebo sa radikálne zbaviť strachu, vložiť svoj život do rúk Všemohúceho, plne začať dvôverovať svojím blízkym ... a vykročiť vpred, nepozerajúc sa ani vľavo, ani vpravo. Ísť pomaly ale isto, nemeniť smer, nikam sa neponáhľať. Vtedy pocítite, že ste sa stali súčasťou mocného prírodného prúdu života, ktorý sa valí vpred, ale nikoho nezvalí, ani neutopí, ak s ním nebudete bojovať. Čo v preklade znamená, že skútre prefičia okolo, nikto nezatrúbi, nikto do vás nevrazí, vy ste ešte stále živí, a ste tam, kde ste chceli byť.
Takto sa prechádza cez ulicu. Takto prúdi premávka cez križovatku. Všetko v pohybe, všetko sa vie navzájom vyhnúť, žiaden stres. Prúd a prirodzenosť. Len to neskúšajte doma, preboha.
Než som šiel do Vietnamu, myslel som si, že ma tam čaká závan vlastnej minulosti, že medzi vietnamcami a slovákmi bude prirodzená podobnosť, ba skoro genetická blízkosť, daná desaťročiami pretvárok pod rovnakým idiotským režimom. Dúfal som, že možno budem mať aj trochu iný štatút, ako starý bratský súdruh, ktorý kedysi bol spolu s nimi na jednej strane barikády. No, ale že to bolo všetko inak! Systém je jedna vec, genetika a kultúra druhá. Vietnamcom môže byť ideológia ukradnutá. Režim je stále zlý, nech sa volá ako chce, takže zbytočne si nad tým lámať hlavu. Súdružské pocity existujú, ak sa so súdruhmi dá obchodovať. Radosť zo života existuje, ak sa smie obchodovať.
A že iba na blšáku? Ha, komu na tom záleží. O veľkosť a štýl vo Vietname nejde.
Úžasná krajina.
