Čarodejné pobrežie

Na námestí je omša, obchody sú zavreté, niet kde parkovať. Policajt odháňa jediných turistov, ktorí tam ešte chcú minúť nejaké peniaze. Pred mesiacom pri náhlej záplave zomrelo malé dievča, ľuďom zatopilo reštaurácie a obchody. Domy sú už väčšinou obielné, blato odviezli a rozsypali po pláži, ale biznis ešte nefunguje. Dnes sú všetci na námestí, od záchranárov až po vzdialených príbuzných z Neapola. Keď sa omša skončí, kde tu zostanú postávať smutné skupinky, plačúce, ale aj také čo si rozprávajú vtipy a smejú sa. Pár dievčat v minisukniach sadne chlapcom na skútre, je načase ísť tancovať do Amalfi. Je októbrová sobota večer v Atrani, a život sa vracia do normálnych koľají.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Atrani sedí vtlačené do hlbokého údolia, zarezaného do vápencových zrázov amalfského pobrežia. Mesto ako postavené z lega, zdá sa, že si nekonečné množstvo vrstiev domov stojí na hlave. Akosi sa medzitým podarilo zachovať tunely, ako pre červíky v jablku, a tiesňavy Slovenského raja, iba pár metrov široké, so strmými schodmi, kľukatiace sa na všetky strany. Zdá, že schody vedú rovno niekomu do obývačky, ale tie na poslednú chvíľu prudko zabočia, a zrazu sa z ničoho vynorí námestíčko s barokovým kostolom, a výhľadom, pri ktorom sa duševnej extáze alebo náboženskej konverzii nedá vyhnúť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Atrani je iba jeden ohyb cesty vzdialený od svojej slávnejšej dvojičky Amalfi, kam chodia denne desiatky zájazdových autobusov a ešte viac lodí. Je to najmenší okres v Taliansku. Od námestia po citrónové sady na kopcoch, všetko sa dá obsiahnuť jediným pohľadom. Autobus ním prejde tak rýchlo, že si ho nikto ani poriadne nevšimne. Kedysi dávno, ten vtedy ešte neexistujúci ohyb cesty rozdeľoval dve nezávislé námorné republiky, ktoré obe konkurovali Benátkam v nadváde nad Stredozemím. Teraz sa na Atrani zabudlo. Na šťastie pre turistov, ktorí nemajú radi turizmus.

Kedysi cesta okolo pobrežia do Neapola nebola, chodilo sa mulicami cez hory. Alebo loďami. V mestách nie je miesta, ale miesta tam ani nebolo treba, najmä nie pre koče, alebo autá. Všetko bolo blízko, a všade sa dalo dôjsť pešo. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia do kopcov prerazili tunely. Urobili to v amalfskom štýle, všetko malé a úplne prekvapujúce. Most zabudovaný do fasády meštianskeho domu, na starej streche je cesta. Domy pri útesoch zostali stáť, len sa vyasfaltoval vchod do dverí, aby sa autom dalo vyjsť z tunela. Potom sa zistilo, že autá niet kde zaparkovať, a väčšinou ani kde zastaviť. Riešenie tohto problému sa odložilo. Parkuje sa na úzkych kľukatých cestách, kde je treba ešte pretlačiť obojsmernú premávku a turistické autobusy. Veľakrát som sa minul s protidúcim autom o chlp alebo zbadal babičku na prechádzke v poslednom okamihu. Napriek tomu som si za týždeň nevšimol žiadnu nehodu. Akoby do nás všetkých vstúpil miestny duch prirodzenosti a virtuozity.

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu

Mestečká na amalfskom pobreží sa všetky silou-mocou držia strmých svahov výplavových kužeľov, ktoré v minulosti veľakrát priniesli omnoho väčšie potopy ako tá posledná v Atrani. Ľudia na ulici o tom nevedia, iba geológovia. Geológov sa nikto nepýta. Načo by sa aj pýtali. Keby nestavali tam, kde sú povodne, museli by stavať tam, kde z kolmých brál padajú skaly. Občas väšie, ako ich domy. Nikoho zdá sa nenapadne, že by tam možno nebolo treba bývať. Prečo nebývať na najkrajšom mieste na svete, ak sa to aspoň začas dá?

Mohli by sa všetci presťahovať do mesta. Neapol leží v príjemnom, jemne k moru uklonenom zálive. Tiež má výborné výhľady. Na Vezuv. Okolo sopky bývajú tri milióny ľudí. Za čias Pompejí ich bolo menej. Teraz sa moderné Pompeje dotýkajú iných predmestí, a tie sa točia okolo celej sopky. Iste, dá sa odsťahovať do Birminghamu a piecť angličanom pizzu, ale výhľad tam nebude žiadny a na dovolenku bude treba chodiť do Talianska.

SkryťVypnúť reklamu

Neviem, čo sa stalo Neapolu. Pred dvesto rokmi to mesto splodilo frázu: „Vidieť Neapol a umrieť". Dnes sa dá umrieť z toho, že sa vidí Neapol. Mesto zanevrelo na myšlienku, že by sa bolo dobré organizovať, alebo aspoň čistiť. Množstvo obrovských a starobylých palácov je neuveriteľné. Výmole na cestách, odpadky, špinavé opadávajúce omietky pripomínajú Luník IX v Košiciach. Napriek tomu sú tam zákutia, ktoré su ešte stále neuveriteľne krásne.

Neskôr, v múzeu, som si uvedomil, že Neapol sa vlastne asi nikdy nezmenil. Na obrazoch z osemnásteho storočia sú cesty preplnené, vedľa palácov stoja špinavé, polorozpadnuté domy, honosné koče míňajú žobrákov a kopy odpadkov. To mesto z nejakého dôvodu stále žilo nad pomery. Priťahovalo megalomanov, ktorí si komplexy malosti svojho kráľovstva kompenzovali veľkosťou a počtom palácov a katedrál. Paláce sa sotva stihli dostavať, a už vyšli z módy. Alebo dorazila nová dynastia z iného konca Európy a rozhodla sa zanechať nezmazateľnú stopu. Čítal som, že niektorí panovníci a politici sa snažili mesto zmoderniť a upraviť, ale zdá sa, že mesto so svojou prirodzenou nekontrolovateľnosťou stále triumfovalo. Reformátori si väčšinou svedomie upokojili postavením ďalšieho paláca.

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu

Na ceste z Neapola do Amalfi sa prechádza Sorrentom. Veľakrát som počul ľudí to mesto spomínať a chváliť. Potom som prišiel na to, že Sorrento, rovnako ako neďaleký mýtický ostrov Capri, je hlavne dôkazom toho, že väčšina ľudí nemá vlastný názor. Niekto už veľmi dávno povedal, že je tam veľmi pekne. Iste, sú tam pekné výhľady na záliv a Vezuv, bralá padajúce do vody vyzerajú impozantne. Len mi príde, že si ich v týchto dňoch málokto všimne. Už dvesto rokov tam chodí polovica zazobaného sveta, a pozerá sa hlavne na seba. Doniesli si tam aj svoje luxusné obchody a hotely. To isté, čo sa dá nájsť v Miláne, New Yorku alebo na letisku v Dubaji. Ulicami sa sotva dá prejsť kvôli stovkám starších párov, práve vylodených z luxusných výletných parníkov. Čakal som na tvárach ľudí, tlačiacich sa popri Gucci butikoch, nepríjemné prekvapenie, rozladenie. Miesto toho som videl úľavu z povedomého luxusu. Postarší Američania bodro konverzovali s čašníkmi a taxikármi, chváliac ich mesto, hovoriac ako veľmi sa im páči. Čašníci len úctivo prikyvovali a účtovali Američanom ceny, akoby práve pristáli v Nórsku, a tešiac sa, že si niečo také môžu dovoliť robiť doma, v Taliansku. Nezostalo im z Talianska v Sorrente príliš veľa, ale možno to stojí za to. Bez luxusu by zo Sorrenta časom bolo možno iba ďalšie zašpinené neapolské predmestie.

Po kľukatých cestách to do Atrani zo Sorrenta pár hodín trvá. Najlepšie je odbočiť na ešte menšiu cestu, ktorá sa točí pomedzi sady a lúky nad rybárskymi dedinami. Je vidieť Capri v rôznych odtieňoch čiernej a sivej, ako sa vyníma oproti zapadajúcemu slnku. Potom sa treba prekľučkovať zápchou pri Positane, párkrát zastať a urobiť ďalšiu fotku brál, mora a bielych domov, ktoré pomaly temnejú na ružovomodrom pozadí večerného neba. Všade sa pomaly zažínajú svetlá. Reštaurácie, všetky do jednej s výhľadom na more, vyťahujú von stoly s kockovanými obrusmi. Nie, toto všetko tu tiež nie je pre miestnych. Je to všetko pre nás, ľudí, ktorý žijú v oveľa bezpečnejších a upravenejších končinách, ale ktorým je treba trochu viac krásy. Trochu nebezpečnej, ale prirodzenej a nezabudnuteľnej. Čo sa ponúka, niečo stojí, ale je to ich, miestne, a akoby nezmeniteľné, napriek povodniam a cestám. Začarované.

Konečne dorážam potme do Atrani. Niet kde parkovať. Neváham, zastavím pod mostom, vedľa značky „Budete odtiahnutý". Možno, ráno sa uvidí. Dnes rozhodne nikam inam nejdem.

Martin Grecula

Martin Grecula

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pozorujem svet. Snažím sa pochopiť, o čo ľuďom ide. A o čo ide mne. Zoznam autorových rubrík:  Zo zemeguleZ rodnej hrudyRozvahy a odvahy

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

713 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

42 článkov
SkryťZatvoriť reklamu