Skoro ma zabili bítlsáci

Ako by sa Vám páčilo nechať sa za bieleho dňa, v centre veľkého mesta, zmlátiť bandou decák? Utekať pred ich potetovaným holohlavým ockom, ktorému sa nepáčilo, že sa bránite? A nakoniec sa nechať s krvácajúcou hlavou vyhodiť z policajnej stanice vonku na mráz, lebo sa príslušníkom nepozdáva ani Vaša story ani Váš prízvuk? Scéna z hororu? Z temnej Afriky, Iraku, alebo azda hlbokého socializmu? Omyl. Akurát vrelé privítanie v jednej z metropol rozvinutého sveta, Liverpoole.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

Vlastne rozlúčka. Po tomto zážitku som mal anglických veľkomiest akurát dosť. Bítls nebítls, futbal nefutbal, čas na zdvíhanie kotiev. Osud bol našťastie na mojej strane. Nielenže som masáž hlavy tehlou prežil, práve som dokončil doktorát, takže mi zníženie IQ pomliaždením mozgových buniek až tak nevadilo. Čau kolíska výbornej hudby, moja brána do Európskej Únie, radšej pôjdem na stáž do Stropkova, ako sa nechať v civilizovanom svete takto necivilizovane otĺkať. Dobre, uznávam, nestávajú sa takéto veci v Liverpoole každodenne každému. Najmä nie turistom. Možno preto, že ich je tam málo – Beatles vyšla z módy pred tridsiatimi rokmi a na futbal sa nikto cudzí neodváži (ani ja som nešiel keď tam 1. FC Košice dostalo nakládačku 5:0 – vidíte aký som opatrný?). Dokonca aj ľuďom, ktorí tam bývajú v mierne podozrivých štvrtiach, až tak často nie. Veď aj ja, za tých tri a pol roka čo som sa tam bol, som sa stal terčom zločinu iba trikrát (viac ako 99,7% dní uplynulo úplne v pohode). Prvýkrát som sa zoznámil s podsvetím len čo som nasťahoval do svojho prvého liverpoolskeho bytu. Čerstvo vymaľovaný, nové koberce, okná nerozbité – pripadalo mi to ako úplne skvelé bývanie. Pokiaľ sa mi neprišla predstaviť susedka. Vlastne neviem, či sa predstavila, len sa pamatám, že odo mňa pýtala elektriku. Čo?? Musel som naozaj vyzerať ako debko z východnej Európy, ale Vy ste už predtým počuli o predplatených kartách ktoré sa zastrkávajú do elektromeru? Výborný nápad ako nemať neplatičov, ale pre mňa to znamelo, že som mal podozrivú osôbku s nezrozumiteľným prízvukom doma každú chvíľu. Samozrejme, ťažko sa býva samej keď je tma a zima a ani sporák nefunguje. Toto bolo ešte stále v medziach zákona, veď nikto nezakazuje prosiť o pomoc v núdzi. Naivný ja, myslel som si, že pomáham jednej z obetí neľútostného kapitalistického režimu. Slovenský študent na humanitárnej výpomoci vo Veľkej Británii. Časom sa susedka osmelila, a začala pýtať ďalšie užitočné (a úzkoprofilové) veci, ako cukor, ryžu, špagety, chlieb, kečup, zemiaky. Ba dokonca pivo a cigarety. Takže keď raz prišla a pýtala si moje auto, zdalo sa mi to úplne normálne. Vraj si kúpila vo výpredaji televízor, a nemá ho ako doviezťdomov. Jasné. Keby som sa pristavil trochu pri fakte, že pozerať telku bez elektriny je pomerne nemožné, nemusel som sa do žiadneho prieseru dostať. Ale ja nie – milý chlapík, však nech si požičia, tu sú kľúče. Teoreticky som sa ničoho nemusel obávať - moj starý Escort bol taký prežratý hrdzou, že mi špliechalo na nohy keď vonku pršalo. Kto by ho už len chcel. Jedine ak narkomanka na úteku pred nájomcami, socálnymi úradmi a prakticky každou ďalšou inštitúciou. Keď mi na druhý deň zavolali z polície, že majú moje auto, v ktorom zatkli hľadanú recidivistku, myslel som si: aké šťastie! Pokiaľ mi neoznámili, že ma za uľahčovanie úteku pred spravodlivosťou čaká minimálne mastná pokuta, ale možno aj viac. Momentálne som vytriezvel z naivity. Najnemožnejšie vysvetlenia som si pripravil, len aby som sa z toho vylízal. Ale nakoniec som nemusel nič predstierať – stačilo sa na mňa pozrieť, aby na polícii kývli rukou a prípad uzavreli – hlúpy východoeurópan. Cítil som sa potom tak zvláštne. Dojatý benevolentnosťou a zahanbený pravdou. Potom som si ale spomenul na to, prečo moju susedku vlastne chytili. Lebo si nezapla bezpečnostný pás! Tak povedzte – sme my východoeurópania vážne viac padnutí na hlavu?!Po tomto milom zážitku som sa presťahoval. Hovoril som si – v centre musí byť bezpečnejšie. Tak som si našiel jednoizbový byt pri univerzite, v historickej štvrti zvanej Toxteth. Zdalo sa to celé skoro romantické: pohľadné viktoránske činžiaky sa miesili s mestskými domami bohatých kupcov z osemnásteho storočia. Do toho občas zapadla milá malá krčma alebo neogotický kostol. Cítil som sa skvelo. Ako nejaký nezávislý intelektuál, žijúci v povznášajúcom prostredí. Potom mi ukradli drahý horský bicykel. Dostal som ho pred časom na Slovensku a nenapadlo mi nič lepšie ako ho doviezť autobusom až do Liverpoolu. Samozrejme, úplná rovina, mountain bike treba. Tak som s ním fičal po okolí a oslepoval susedov. Až kým susedia z jedného z tých romantických činžiakov nezistili, že naše suterény sú všetky prepojené. Takže si stačí všimnúť, kedy som doma, vytrhnúť zábradlie, o ktorý bol bicykel na chodbe zamknutý, zo steny, a zanechať ma bezmocnej zúrivosti. Ako by ste zareagovali? Všetkých susedov sa nedá zbiť. Tak som sa opäť presťahoval. Do neprepojeného domu, iba s dvoma nájomníkmi (študent a homosexuál, to znelo nádejne). Na prvé poschodie, aby mi nikto dnu nevliezol ani oknom. Byt bol väčší, takže sa tam zmestila aj manželka, keď som sa časom oženil (hovoril som si – bez kultúrneho zázemia sa tu nedá prežiť). Nastal čas kľudu a blaženosti. Za domom nám síce každú chvíľu chlapíci zapaľovali autá, ktoré predtým niekde ukradli, ale našej Fiesty pred domom sa nikto ani nedotkol. Toto bola štvrť gangov a organizovaného zločinu, kde sa polícia ani neodvážila. Na kašdej ulici stál aspoň jeden dom, ktorý vyhorel ešte za proti-thatcherovských nepokojov v osemdesiatych rokoch, ale pravidlá tu fungovali. Kto je zločinec, zločin ho obchádza. Myslím, že o mne sa rozchýrilo, že som predĺžená ruka ruskej mafie. Ináč si tú nedoktnuteľnosť neviem vysvetiť. Pokiaľ som sa nedostal do pazúrov decák. Decká tu nikto nevychováva, dokonca im nepovedia nič ani o ruskej mafii. Takže spokojne a bezrestne terorizujú okolie. Bandy výrastkov majú svoje ulice rozparcelované. Každý má územie na odlamovanie zrkadiel z áut, rozbíjanie okien, kradnutie bicyklov. Keď chcú byť viac fyzickí, väčšinou im stačí zájsť na susednú ulicu a vypovedať vojnu inému gangu.Preto ma prekvapilo, keď toho pamätného zimného dňa, na trochu tichšej ulici neďaleko univerzity, vypovedali vojnu mne. Nie to, že nevedeli o mojej mafiánskej príslušnosti. Skôr to, že som im neprišiel neuveritľne starý, keď ma ich zo desať obkľúčilo, ako sa som sa vracal z nákupu. Fagani od dvanástich do šestnástich rokov. Niektorí vyhúknutí, niektorí malí a tuční. Vačšina z nich s pubertálnymi vyrážkami. Skoro som sa rozosmial. Akurát že ma do nosa trafila snehová guľa.To bola ešte sranda, ale za guľami nasledovalo všetko, čo sa dalo nájsť na chodníku (v Anglicku je toho na chodníku naozaj dosť), v odpadkových košoch, alebo v ich vreckách. Skúsil som protiútok. Za strašného kriku som sa rozbehol za jedným z faganov, sršiac hrôzu, a očakávajúc, že mi fagan síce zdrhne, ale ja sa pri tom vyparím tiež. Ha! Fagani rastú pri telke, behať nevedia. O sekundu som bol pri ňom. Tak som ho kopol do zadku, čo už iné. Skoro osudná chyba. O ďalšiu sekundu som bol ja, krvácajúci z hlavy, rozprestretý na zemi. Keď som sa spamätal, zotrel z tváre pár krvavých chumáčov vlasov, a nasadil si rozbité okuliare, nestačil som sa ani zamyslieť nad tým, odkiaľ sa tam tá tehla, ktorou ma ovalili, vzala. Nado monu sa týčil potetovaný skín v stredných rokoch, ktorý mi šťavnato nadával a pýtal sa ma, vraj prečo ubližujem týmto deckám. Úplne bizarná situácia. Fakt čas sa uštipnúť a prebrať z nočnej mory. Neviem ako by sa to skončilo keby mi samo nebo neposlalo anjela strážneho vo forme Gréka, ktorý šiel okolo autom, všetko videl, a ako poriadny anjel strážny sa odvážil zastaviť a otvoriť dvere, aby som naskočil. Dokonca vedel, kde je nabližšia policajná stanica. Na polícii mi silno prikyvoval, že áno, že videl, ako ma mlátia decká na ulici. Slováka. Grék to videl. Že vraj anglické decká. Jasné, jasné. Spíšeme to. Vyšetríme. Ale zajtra. My teraz zatvárame. Veď viete, je Silvester. Ale polhodinu chôdze cez gangland (sorry, historické centrum), je ďalšia policajná stanica, tam majú službu. Keby že som veľmi krvácal z tej hlavy, tak ma aj do nemocnice zoberú. Ale veď mi to až tak veľmi nekrváca. Všetkým som sa poďakoval a dopotácal sa domov. Keď som otvoril dvere na byte, manželka začala kričať z obývačky, že kde som tak dlho, že už sa bála, že sa mi niečo stalo. Tak som zachripel na odpoveď ze hej, že sa fakt niečo stalo. Prišiel som o kúsok hlavy a okularie. A ešte o ilúzie.

Martin Grecula

Martin Grecula

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pozorujem svet. Snažím sa pochopiť, o čo ľuďom ide. A o čo ide mne. Zoznam autorových rubrík:  Zo zemeguleZ rodnej hrudyRozvahy a odvahy

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

713 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
SkryťZatvoriť reklamu