Keď mi potom Tvoja mama naozaj povedala že nežiješ, zostal som len ticho sedieť. Vedel som, že s takými vecami sa nežartuje, ale v čo iné v takej chvíli dúfať? Bol som ticho a len som čakal, že sa niekde v pozadí zasmeješ a Tvoja mama bude musiet vyjsť s farbou von. Keď sa ani jedno z toho nestalo, začal som dúfať, že sa zobudím. Alebo aspoň že práve vtedy nastane koniec sveta alebo nejaký iný celovesmírny žart, aby nič z toho, čo bolo povedané alebo urobené, nemuselo platiť.
To nie je možné, že nežiješ.
Keď si sa skoro pred dvoma rokmi narodila, o desať týždňov predčasne, vtedy bolo všetko možné. Vtedy sa mi aj podlamovali nohy, keď som počúval lekára, ako mi hovorí, že si veľmi maličká a slabučká, a že či teda sa chcem naozaj ísť na Teba v inkubátore pozrieť, lebo že asi nevydržíš. Neviem, prečo mi to hovoril, ale asi aby som si rozmyslel, či chcem niekoho začať ľúbiť predtým, ako ho stratím.
Nerozmýšľal som, a len čo som Ťa uvidel, nohy sa mi prestali triasť. Bola si ako mača, ale akosi sa mi nebolo treba báť. Bol som sa na Teba pozrieť ešte stoosemdesiat krát kým Ťa pustili domov, aj keď si občas bledla, občas zabúdla dýchať, a trikrát Ti museli dať transfúziu, už som sa o teba nebál. Bolo to až skoro neprirodzené, ale išiel z Teba taký kľud, až som sa nechal presvedčiť, že naozaj si tvrdý oriešok, a len tak pre nič za nič sa nevzdáš.
A potom si začala rásť, a jesť, a smiať sa, potom chodiť, a nedávno aj hovoriť prvé slová. Vraj predčasne narodená, ha! Veď je presne ako ostané deti, už ich aj výškou a váhou doháňa! Vôbec sme už nemysleli na to, že by Ti niečo malo hroziť. Brávali sme Ťa na výlety, o ktorých ja som nesníval ani keď som mal dvadsať. A to si ešte mohla na prechádzkach džungľou sedieť v ruksaku, a na čínskom múre sa voziť v kočíku. Riskovali sme? Boli sme nezodpovední? Mali sme Ťa ustavične brávať na prehliadky k lekárom?
Možno. Ale ako som nemal byť optimistom, keď si ma každý deň po práci, len čo som vošiel cez dvere, chytila za ruku a ťahala ku stereu, až výskajúc od vzrušenia, lebo sme išli tancovať? Alebo keď si skúšala, ako Tvoj veľký brat, na trávniku pred domom robiť kotrmelce? A vôbec, ak je už vôbec niečo vo svete férové, tak Tebe sa už po tvojich počiatočných trabloch vôbec nič nemalo stať, aspoň do deväťdesiatky.
Ako si sme, aj Tvoja mama, aj ja, zabudli, že svet nie je férový.
Možno som mal byť aj trochu viac poverčivejší. Keď Tvoju obľúbenú mačku (pamätáš, jej meno bolo prvé slovo, ktoré si vedela povedať) roztrhali na kusy túlavé psy práve na Tvoje meniny, mal som sa možno zľaknúť, zobrať to ako znamenie osudu, a už Ťa viac nepustiť z očí. Aspoň keď som bol doma. A možno som nemal ísť na žiaden výlet bez Teba. Rozhodne nie na ten prvoaprílový, len s Tvojím bratom, mysliac, si, že si naňho ešte príliš maličká. A celkom určite som Ťa mal ešte raz objať v to ráno, keď som už odchádzal, a Ty si si trela očká a chystala sa zdriemnuť, a ja som mal silný pocit, že Ťa ešte raz treba objať, ale povedal som si: Prestaň, buď chlap, už sme sa objímali, a zajtra sa predsa uvidíme! Mal som Ťa silno vystískať, pozrieť sa Ti rovno do očí, a povedať Ti, že zajtra sa budeme spolu šmýkať sa do bazéna, a to že si rozhodne netreba nechať ujsť.
Možno som mal byť lepší na Tvoju mamu. Alebo viac telefovať Tvojej babke a dedovi. Alebo nenadávať na prácu. Alebo sa nesťažovať, keď je vonku horúco a dnu pod klimatizáciou zima. A už vôbec nie, keď si sa v noci zobúdzala, že si hladná, alebo že sa chceš pohladkať. Alebo som nemal robiť ani jednu z týchto vecí, a ešte mnoho ďalších, aby mi Ťa Boh nezobral.
Neviem. Každopádne, Boh mi Ťa zobral. A keď som zistil, že Jeho prvoaprílový žart je skutočný, veľmi som sa nahneval. Jasné, že si veľa vecí v živote zaslúžim, ale toto?! Veď ľudia sú omnoho horší, a pozri, majú krásne deti, a ešte sa o nich často ani dobre nestarajú, a pozri, aj tak ešte stále majú deti!
Samozrejme, hneval som sa iba každý druhý deň. Medzitým som plakal ako decko, alebo sedel ako idiot, alebo chodil dookola úplne prázdny. Potom sa mi trochu uľavilo, keď som prestal za všetkým hľadať seba, a postavil sa k veci vedecky, neutrálne, tak ako ma to dlhé roky školili.
Moja dcéra (to ako Ty, Isabel), si išla pospať a už sa viac nezobudila. Lekárska správa skonštatovala prípad syndrómu náhlej smrti infanta. Mozog prestane dávať povely na dýchanie, a tak sa dýchať prestane. Nie je v tom veľa trápenia (nikto sa síce nestihol nespýtal infantov, ale taký je vedecký názor), takže je to vlastne celkom pekná smrť. U detí starších ako jeden rok sa to síce malokedy stáva (dva prípady na stotisíc detí), ale stáva sa to. A mozog predčasne narodených detí može nebyť celkom správne vyvinutý a o to náchylnejší na takéto veci. Takže tak.
Počuj Isabel, vraj to mohlo byť aj horšie. Ja neviem, čo je horšie, ale je fakt, že si mohla mať nejakú mozgovú príhodu, a potom už len vegetovať bez pohybu až do tej deväťdesiatky. To už by si nemohla tancovať. To si asi vedela, keď si si túto alternatívu nevybrala, čo?
Medzitý, ako iste sama vieš, som to celé musel vysvetliť Tvojmu bratovi. O tom si rozmýšľala, že aj on bude plakať??
Ja viem, vedela si, že prestane, a že sa už v ten istý deň bude smiať, ako ostatní päťroční chlapci. Ty si asi vedela, čo mu poviem, a vedela si, že to zaberie, však? Áno, povedal som mu, že si v nebi, kde sa máš úplne skvelo, lebo tam strašne veľa ľudí tancuje a spieva. A že tam dávaš pozor na deda, ktorý bol rovnaký huncút, ako ty, a ešte aj vedel hrať na klavíri. A že zároveň si stále s nami, a že sa o Teba nemusíme báť, lebo si v našom srdci, a vlaste kdekoľvek, kde chceš byť, čo je vlastne strašne cool. A vieš čo mi na toto Tvoj brácho po chvíľke premýšľania povedal? Vraj či si má dávať pozor, keď si sadne na Tvoju stoličku, že či nepripučí Tvojho ducha. Srandista jeden.
A ešte jednu vec som mu povedal: že sa raz všetci opäť stretneme, takže Ťa bude zas môcť nosiť na rukách a fúkať na Teba bubliny vo vani. Na to už len pokýval hlavou a povedal, že už nebude plakať.
Aj ja by som chcel už nikdy kvôli Tebe neplakať.
Nanešťastie, už nemám päť rokov.
Niežeby som tomu, čo som Adamkovi povedal, neveril. Vlastne som zistil, že presne tomuto verím, a že ma aj prešli všetky pochybnosti, ktoré som doteraz mal o tom, čo sa stane po smrti. Je to za normálnych okolností dobré hoby, teoreticky o tom diskutovať, ale potom, čo si zomrela, Isabel, viem, že to, čo som povedal Tvojmu bratovi, je to jediné, čo dáva zmysel. Zároveň viem, že Boh ako dobro by nemohol existovať, keby sa bolo treba smrti báť, a keby smrť nebola prechodom niekam, kde je všetko omnoho krajšie ako tu.
Ja plačem preto, lebo si toho veľa pamätám. Pamätám si, ako si sa hrala s nami na skrývačku, a vždy keď sa pozriem niekde do rohu izby, čakám, že sa tam budeš skrývať a smiať sa, keď ja vyskočím, a zakričím bú. A mnoho ďalších veselých a šťastných vecí si pamätám. Ja viem, už som pomaly prišiel na to, že plačem vlastne kvôli sebe, lebo mi chýbaš, lebo už nemám s kým robiť takéto hlúposti. Takže by som mal prestať so sebaľutovaním, byť veľký chlap, a sústrediť sa na to, že ma potrebuje aj Adam, aj Tvoja mama a možno aj pár iných ľudí, však?
Ale prosím Ťa, povedz tam hore, že aj tak, z mojej obmedzenej zemskej perspektívy, takéto prvoaprílové žarty sa mi nezdajú veľmi pekné. A skús prosím Ťa vybaviť, nech sa už viac nestávajú.
Tak zatiaľ čau a maj sa.
