Keď sme ešte všetci v Prahe boli mečiarovci

Hm, priznám, aj mne to už teraz príde pochybné. Ba vlastne už o pár rokov po voľbe som sa za to začal tak hanbiť, že som to nepriznal ani najlepším kamarátom. Iba raz, keď som sa opil, načo sa mi dostalo takej slovnej kastrácie, že som odvtedy zostal úplne politicky neplodný. Uvedomil som si, že som doma nielenže nebol prorokom, ale (aj) vďaka mne bolo akékoľvek prorokovanie na rudnej hrude maximálne depresívna záležitosť. To by bolo ešte okej, každý robí chyby, ale ja nielenže som sa podieľal na privodení skoro prírodnej katastrofy pod vlastnou strechou, ja som ešte navyše štedro nechal strechu rozpadnúť sa nad súkmeňovcami a bezostyšne sa vybral bývať niekam inam. Od tej doby nevolím, lebo mi vážne záleží na osude ľudstva, a nechcem ho zbytočne svojimi pomýlenými názormi posúvať kam nepatrí. Zato mi ešte stále z času na čas vŕta v hlave ako som sa vlastne stal na ten rok, dva mečiarovcom. Idealista, poviete si, kokôtik neotrtkaný. Navonok grunge, vnútri zakomplexovaný východniar so senom na hlave. Veril som v Boha, aj dušu by som dal za Che Guevarru, tak prečo nepridať vieru v jediného silného Slováka. Len on, pražskej duše šampión. Ale prečo? Kamarát Vavro ma už vtedy politicky nechápal, ale on zas nebol ten klasický vykorenený národovec s ubolenou dušou a nerealistickým mozgom. Chytro si spočítal že frajerka v Košiciach je užitočnejšia ako nechať na seba vrieskať Pražský Výběr z dvojmetrovej vzdialenosti každý druhý týždeň, a vrátil sa na Slovač robiť novinársku kariéru a trpieť politickú opresiu. Ani Zsusza to s uvedomelosťou príliš nepreháňala, ale pre ňu bola slovenčina druhý jazyk, a kľudne ho v Prahe odsunula na tretie miesto. Zato my ostatní sme sa síce shorlivo hlásili k svetoobčianstvu a Havlovmu ranému zajakávaniu, ale v duši nám rozkvital veľký farebný kvet národovstva. Niektorým pomaly, potajmä, iným dobre že tri modré kopčeky nevyrástli na hrudi. Skoro proti vlastnej vôli, naša malá dispóra krčmových literárnych kritikov sa začala exilovo sebauvedomovať. Bol to pomalý proces. Keď som na Hlaváku vystúpil prvýkrát z vlaku a prešiel sa cez Václavák, napadlo ma, že sa vlastného vidláckeho prejavu sa možno najlepšie zbavím tým, že začnem mluvit. Veď to musí byť úplne samozrejmé, od malička ma kŕmili filmami pre pamätníkov a maxipsom Fíkom, a keď to dokázal Husák každý rok v novoročnom príhovore, prečo by som to nedokázal aj ja. Znelo to rovnako trápne ako moje pokusy o východniarsky dialekt, ale nahováral som si, že to je to podobne milé a mäkké ako moravčina. Až kým som sa U Flekú (vtedy to ešte nebola nemecká krčma) nedal s Moravákmi do reči. „ A na kerý koleji bydlíš, vole? “„ Na Budeči.“„ Cože? Snad na Budči, né ? “„ No, volá se to Budeč.“„ Budeč, tak na Budči. Hele, ty jseš ze Zimbabwe? “„ Né, ze Slovenska.“„ Tak proč nemluvíš slovensky, vole? Hned z tebe bude menší čurák.“To bola prvá svetobežnícka lekcia. Pôsobiť ako čurák nie je dobré. A s prvou hneď aj druhá lekcia: hovoriť s milým mäkkým slovenským prízvukom nepomáha. Ďalšia lekcie nasledovali jedna za druhou. Nasťahoval som sa na kolej Budeč plný očakávania skvelých bohémskych večierkov pretkaných iskrivými prúdmi dôvtipu, intelektuálnych hier a bezuzdnej fantázie. Moja izba ma miesto toho privítala dvoma obéznymi mastnovlasými jedincami, ktorí celé dni spali medzi zvyškami plesnivej večere a stuchnutého piva, zato v noci odkiaľsi vyčarovali povoľné samice podobného vyznania, ktorých sa za predstieraného ticha, zato mohutného vŕzgania postele zmocňovali s neutíchajúcou energiou. Bohémske večierky ako na bežiacom páse, len pre Slovákov na vrchu poschodovej postele nie celkom správne kultúrne stimulujúce. Začal som prežívať po krčmách. Tam som stretol ostatných privandrovalcov zo Slovenska a konečne si začal toho mystického veľkomesta užívať. Za dvadsať korún sa vtedy dalo prepiť až do úplného tranzu, a poviem Vám, spojením slovenskej silnej vôle a nevysychajúceho prameňa Staropramena sa na transcendento dá siahať veľmi často. Pomáhalo to aj asimilovať sa v českom prostredí, lebo po dobrom prameni meditácie sa hojdajúca poschodová posteľ stávala Noeho archou, bezpečne ma nesúcou cez vlny ťažko pochopiteľných a ukrutne málo atraktívnych spoločenských aktivít milých obyvateľov mesta pražského.Chvíľu som sa ešte snažil kopírovať nad všetko povznesené pražské správanie, až kým som nenatrafil na prvú blonďatú českú intelektuálku so záujmom o mňa. Dôverne mi prezradila, že sa jej najviac páčim v krčme, lebo vtedy nevyzerám ako Čech. To pivo vraj zo mňa zmyje zbytočné nánosy chladu a pátosu, a vraj je zo mňa taký celkom zaujímavý divoch. Českí chlapi sú vraj „jako když hovno padne na zem“. No aby sa vo mne takto neprebudila národná hrdosť. Zlatým klincom prerodu na idealistického nacionalistu bola príhoda z jedného skvelého bohémskeho večierku sršiaceho dôvtipom, na ktoré som nakoniec predsa len v Prahe natrafil. Zaujímaví ľudia, kopec srandy, veľa vína, rozširovanie obzorov. Až kým sa mi nerozšírili zreničky od úžasu, keď som si v kruhu uvoľnených ľudí, rozprávajúcich sa už pár hodín, vypočul poznámku prednesenú bez najmenšieho zlého úmyslu priamo predo mnou: „ Ti Slováci, to jsou ale hlupáci.“ Ja som sa skoro rozkašľal od náhleho prílevu adrenalínu do hlavy, moji spolubesedníci však len súhlasne pokývali hlavami, a pokračovali v rozhovore na inú tému. Neuveriteľné. Nikto si nevšinol, že ma práve urazili do špiku kostí. Chvíľu som rozmýšľal či moj civilizačný nános je už dostatočne zmytý nato aby som to tam všetko rozmlátil na dôkladne malé, dostatočne slovensky vyzerajúce kúsky. Potom som však pochopil, že je to len ďalšia lekcia, číslo x : Človek nemusí rozprávať česky aby sa medzi Čechmi asimiloval. Dokonca sa môže správať ako divoch, keď si vypije, aj tak si ho nikto nevšimne, ak si myslí a rozpráva to isté ako všetci ostatní. Aby si nebol neviditeľný, musíš byť naozaj sám sebou. Ak žiješ v cudzine, nesnaž sa nebyť cudzincom. Stále ním budeš, ale cenu pre ostatných budeš mať len vtedy, ak si to uvedomíš a budeš na to hrdý. Ak budeš vedieť prečo si iný. To neznamená že sa nemôžeš cítiť dobre na celom svete, aj keď tam nebudeš doma. Nanešťastie to tieš neznamená, že prestaneš robiť chyby, ako voliť Mečiara, a podobne. Veď uznajte, kto by ho vtedy z nás, pravých exilových intelektuálov, nevolil, boxera s najväčšou hubou od slovenskej nepamäti, chlapa definitívne nečeského výzoru a názorov?