Prečo ani v Amerike, kde ešte aj peniaze kričia, že veria v Boha, sa to nehemží nezávislými vlasatými typmi s tričkami JESUS IS COOL? Prečo sa dnes v Európe od nezaťažených, nepredpojatých, relaxovaných ľudí akosi samozrejme očakáva, že vlastne ničomu nebudú veriť? A konečne, prečo, preboha, musí človek tancovať šamanské tance a jógisticky pózovať v oranžovom rúchu, keď chce starým kámošom naznačiť, že na svojej postmodernej intelektuálno-existenciálnej ceste životom dospel do fázy, kde by rád preskúmal čo to spirituálne, ale pritom si stále ešte chce s nimi zájsť na pivo?
Keď som býval v Anglicku, stretol som pár indivíduí, s ktorými by po stretnutí katolíckeho spolku nebola ísť hanba ani na pankáčsky koncert. Zdiaľky by ste sa ich možno aj zľakli, študentských katolíkov, ktorým učaroval ten rebelský Ježišov imidž na oltárnych obrazoch. Ale zblízka to bolo celé o krížoch na prívesku, prsteňoch s krížom, krížových náušniciach. "Ja som taký drsný katolík, keby ste náhodou nevedeli. Katolík, ale drsňák". Celý ten výzor kričal: "Všimnite si ma!" ale zároveň chcel, aby všetci vedeli, že jeho nositeľ je iný, že naozaj nechce fajčiť trávu, iba zachrániť svet a všetkých spasiť. Aj oni boli len ďalším dôkazom, že sa nedá otvorene kresťančiť a pritom byť normálny.
Potom som sa presťahoval do Holandska a začal pracovať vo firme plnej mladých japíkov. Shiny happy people. Všetci múdri ako štolvertky. Nielen dobre vyzerajúci, ale ešte aj vtipní. Rozhľadení, schopní prijať názor iných, otvorení. Vlastne museli takí byť, lebo inak by ich firma nezamestnala. Ja som sa tam asi dostal omylom, ale vychádzal som s nimi celkom dobre. Bolo veľmi ľahko si spolu pokecať, či už na obede alebo večer v bare. Chlapci a dievčatá žili naplno, ako sa na dobre zarábajúcich slobodných ľudí patrí. A bola s nimi sranda. Až kým ma jeden z nich neuvidel, ako vychádzam po omši z kostola. Nie, neprestali sa so mnou rozprávať, len zrazu ten tón sa zmenil. Najprv u jedného, potom postupne skoro u všetkých, ako sa správa postupne šírila. Zrazu všetci zvážneli, keď ma uvideli. Žiadne oplzlé vtipy. Do baru ma nieto nevolal, lebo každý predpokladal, že tam ako dobrý kresťan predsa nechcem chodiť. Kočky prestali flirtovať.
Chvíľu som kompenzoval tým, že som sám začal nadávať ako kočiš a rozprávať oplzlé vtipy, ale nikam to neviedlo. Nikto sa nesmial. Alebo len tak napoly. Všetci začali pochybovať, či ma vlastne poznajú, čo som to vlastne zač. Normálni úspešní odchovanci tisícročnej kresťanskej tradície ma nevedeli zaradiť, lebo som na rozdiel od nich chodil do kostola. Taký dinosaurus, napohľad normálny, ale normálny nemôže byť, veď ako by mohol veriť tým stredovekým tmárstvam, a pritom používať mozog? Keby som bol moslimský prisťahovalec, ktorý päťkrát denne hádže na koberec smerom k Mekke, ale inak obrátený, v normálnych džínsoch a s pivom v ruke, chápali by ma viac. Vedeli by, že som v prechode, že je to iba otázka času, keď strasiem zatemnené zvyky a budem ako každý. Pohan, ambiciózny, s láskou k sebe a peniazom.
Teraz žijem v Malajzii. V krajine, kde každý, až na pár slabomyseľných výnimiek, sa hlási k nejakému náboženstvu. Oficiálne je krajina moslimská, ale, teraz sa podržte, byť kresťanom je cool. Islám je náboženstvo skorumpovaných politikov so smiešnymi čiapkami na hlavách, kresťanstvo je náboženstvo Britney Spearsovej a Brada Pitta. Ja viem, chudáci naivní. Britnine náboženstvo! To je skoro ako keď my si myslíme, že islám je Osámovo náboženstvo. Tak ako je pre nás je jasné, že Osama je zažratý do koránu, pre nich zas že Brad s Angelinou čítajú v posteli Bibliu. Spadnuté na hlavu, ale strašne osviežujúce.
Všetkých mojich mladých malajských kolegov, ktorí stále vyzerajú čerstvo vonku z drahého kaderníctva a značkového butiku, stretávam každú nedeľu v kostole. A tí, čo ich nestretávam, chodia o ulicu ďalej k metodistom, baptistom, alebo anglikánom. Všetci sú milí, smejú sa na rovnakých vtipoch ako ja (priznávam, väčšinou nie veľmi oplzlých), robia kariéru, dajú si v bare pivo alebo koktejl, a občas urobia zbierku pre siroty alebo rozdajú brožúrku o ceste do neba.
Minule som si s anglickým kolegom kupoval v takej funky kaviarni latte. Za pultom bola strašne pekná mladá kočka, ktorá sa očividne chcela koketne porozprávať s cudzincom, a urobiť tak dojem na svojich kámošov. Chvíľu nevedela, kde začať, ale keď počula, že kolega sa volá Christian, tak sa ho hneď spýtala, že či teda je kresťan, a do ktorého kostola chodí. Taká normálna nezáväzná malajská otázka.
Môj kolega je starý hippie, a na svoj vek celkom cool, tak automaticky, po chvíľkovom pomykove a náznaku červenajúcich sa líc prehlásil, že nie, kdeže, on sa iba tak volá, že on nie je kresťan. Ešte by chvíľu vysvetľoval, mysliac si, že jej musí pomôcť z takejto trápnej otázky, ale keď videl ten zadivený pohľad, a keď cítil, že už už sa schyľuje k otázke, či je teda moslim, alebo azda budhista, iba zaplatil, a poriadne červený zmizol. Vyzeral ako keby sa práve priznal, že v štyridsiatke nemá ešte žiadnu sexuálnu skúsenosť.
Bože, aké je to naraz cool nebyť pohanom! A na chvíľku zabudnúť na to, že je človek európanom, vzdelaným západniarom, o všetkom pochybujúcim depresívnym debilom. Byť na chvíľu medzi prvou hrdou generáciou ktorá sa vynorila z pralesa. Jednoduchým primitívom? Hm, pozerám sa dookola, a veľa primitivizmu nevidím. Ale keby aj, radšej budem optimistickým primitívom, než samovražedným intelektuálom, alebo arogantným karieristickým obmedzencom.
Na svete sú ešte stále miesta, kde sa dá aj žiť, aj veriť. A možno je to tak vo väčšine sveta, okrem tých pár čudných malých krajín, čo sa občas, možno nesprávne, volajú vyspelé.
