Vždy, keď ráno zistím, že je po daždi, viem, že cesta do škôlky nám nebude trvať dvadsať, ale dobrých štyridsať minút. Môj šesťročný syn Kai sa totiž pristaví pri každej dážďovke alebo slimákovi, ktorí sa ocitli na chodníku či ceste, a opatrným pohybom ich presunie na bezpečnejšie miesto. Kai miluje zvery, listy, pôdu, huby... Kai ochraňuje každého pavúka pred zošliapnutím jeho vlastným telom. Kai je ten, kvôli ktorému sme videli dokument Planéta Zem nespočetne veľakrát. Moje dieťa prechováva rýdzu a bezpodmienečnú lásku k prírodnému svetu. Kráčať po jeho boku je mať privilégium zažívať údiv nad krásou našej planéty.
Tieto momenty, keď je jeho láska k prírode až citeľná, ma však čoraz viac a viac napĺňajú smútkom. Bojím sa toho, aký svet zanechávame našim deťom. Je možné, že Kai v dospelosti nebude počuť ranný štebot vtákov? Čo ak jediným miestom kde videl veľrybu, budú len strany jeho obľúbenej knižky? Budú v jeho dospelosti včely vyhynutým druhom?
Ako rodič prirodzene očakávam, že moje deti budú žiť vo svete, ktorý bude lepší ako ten náš. Dostávame sa však do bodu, kedy toto jednoducho nemusí byť pravda. Či sa nám to páči, či nie, naša planéta ešte nikdy nebola tak blízko kolapsu ako je dnes. A ľudstvo, ako jej súčasť, taktiež.
Naša planéta čelí nie jednej, ale dokonca dvom obrovským krízam: klimatickej zmene a masívnemu vymieraniu rastlín a živočíchov. Každá jedna z nich je sama o sebe kritickou, spoločne však predstavujú bezprecedentnú katastrofu. A zatvárať oči pre týmto faktom je zbabelosťou, za ktorú naše deti draho zaplatia. Neexistuje totiž technológia, ktorá ich ochráni pred extrémnym počasím, pred vyprahnutou a mŕtvou pôdou, pred stratou nenahraditeľných opeľovačov.
Aj napriek denno-dennému nutkaniu prepadnúť zúfalstvu, zbaliť kufre a utiecť na samotu do lesa, sa odmietam vzdať. Až príliš sa totiž bojím sveta, ktorý sa črtá v budúcnosti mojich detí. Strach je veľmi silný cit, môže nás paralyzovať alebo byť silným hnacím motorom. Mňa živočíšny pud chrániť svoje deti poháňa. Poháňa ma tiež vedomie, že raz, keď sa ma moje deti budú pýtať, čo som pre zvrátenie tejto situácie spravila ja, im budem môcť povedať‚všetko čo bolo v mojich silách‘. Uvedomujem si, že moje rozhodnutie byť aktívna alebo nečinná je verdiktom nad ich osudom. A v konečnom dôsledku je mojím hnacím motorom pevná viera v silu ľudstva spoločne čeliť výzvam a dosiahnuť nemožné.
Súčasná situácia si vyžaduje zásadné systémové zmeny. Už niet na čo čakať, musíme konať. Naša vláda musí skoncovať s ťažbou a spaľovaním uhlia, podporiť prechod na ekologické poľnohospodárstvo, prestať nezmyselné drancovanie lesov a vytvoriť plán na prechod k bezuhlíkovej a spravodlivej ekonomike. Keďže vláda v týchto otázkach otáľa a nekoná, je našou povinnosťou im to pripomenúť.
Aj preto som sa spolu s ďalšími matkami rozhodla zorganizovať Pochod rodičov za klímu, inšpirovaný incitiatívou Mothers Rise Up z UK. Budem rada, keď oslávite Deň matiek spolu s nami, a to v nedeľu, 12. 5. 2019 o 15:00 hod. na Nám. SNP v Bratislave. Ukážme politikom a političkám, že tých, ktorí chceme zmenu, je veľa, a že im nedovolíme, aby svojou nečinnosťou ukradli budúcnosť našim deťom. Spojme sa, aby naše deti mohli zažívať údiv nad všetkou tou krásou, ktorú planéta ponúka. Ja a Kai tam budeme.
PS: A nezabudnite ísť 25.5 voliť! Lebo planéta ani naše deti voliť nemôžu.
Katarína Juríková, expertka na poľnohospoárstvo v Greenpeace CEE a organizátorka Rodičovského pochodu za klímu
