Mnoho ľudí túži vyskúšať život za hranicami všedných dní. Nevieme čo nám prinesie, no predstavme si, že sa nám zapáči, čo sa stalo práve mne - hoci toto je konštatovanie všeobecné. Môžem povedať, že viac vecí sa mi páči ako nepáči, a tak si tu zvykám. Čiastočne prijímam spôsob života v inej krajine. Učím sa veci, ktoré ma zaujali ale doteraz som ich nepoznala, tie ostatné nechávam nepovšimnuté.
Využívam možnosti, ktoré mi toto miesto ponúka, zabávam sa a spoznávam nových ľudí (z rôznych krajín), objavujem nové miesta, ktoré stoja za pozornosť no v tomto meste sú samozrejmosťou, teším sa z maličkostí a rozmýšľam, ako by sa toto reagovali ľudia, ktorí žijú vo vnútri hraníc bežných možností. Možno sa aj ja začínam trochu meniť.
Ono je dosť nepravdepodobné, že človek nezoberie nič z nového prostredia, hoci ak niekto príde domov spoza hraníc a je „iný“ považujú ho „domorodci“ za namysleného, bohatého „cudzinca“. Nechápu, že ten človek bol jednoducho nútený prispôsobiť sa určitým podmienkam a musí byť taký aký je, aby prežil v džungli každodenného života veľkomesta. A tak sa stáva, že ten, kto vyskúša život v diaľke, sa nechce už vrátiť späť domov a žiť „bežný, obyčajný“ život ako zbytok jeho rodiny.
Potom sú tu ľudia, ktorí hoci sa im páči život veľkomesta a znamená pre nich veľmi veľa, vedia kde je ich domov a slovom „doma“ označujú práve to miesto, kde sa môžu cítiť naozaj bezpečne, kde sa môžu vyplakať, smiať sa a jednoducho byť sami sebou. Tak označujem len jedno jediné miesto, a to malú dedinu na Slovensku za ktorou mi je práve teraz smutno...
Written in: London, some time ago
