V predposlednom ročníku na výške som zistila, že na našej škole sa rozbieha projekt, v rámci ktorého môžem vybehnúť na rok do zahraničia, získať rozhľad, kusisko samostatnosti a odkázanosti na seba, kontakty, rozlet mysle a plánov. Zároveň si môžem doniesť niečo, čo (snáď) bude pre mňa konkurenčnou výhodou v rámci plejády absolventov, ktorých každoročne produkujú naše vysoké školy - dvojitý diplom. Začala som makať na nemčine, pretože dohovoriť sa a študovať v nejakom jazyku je trošku rozdiel. Nemci majú na to asi svoj názor, pretože hoci bol doklad o jazykovej znalosti podmienkou prijatia, deň pred príchodom do Nemecka sa pre istotu nášho kontraktora spýtali: "Vedia oni vlastne po nemecky?", a tak kontraktor v rámci hesla "aká otázka, taká odpoveď" odpovedal "Nie, oni to len predstierajú"... Nuž nielen Angličania majú svoj typický humor. Povzbudená takouto dôverou som sa v septembri presunula do Rosenheimu.
Spolupráca vysokých škôl na dvojitých diplomoch závisí od snahy, ochoty a schopnosti oboch škôl takýto projekt navrhnúť, schváliť a v konečnom dôsledku zorganizovať. Väčšina škôl má presne stanovené, za akých podmienok je možné získať u nich plnohodnotný diplom. Súčasťou zmluvy o spolupráci je vzájomné započítanie predmetov absolvovaných na oboch školách. V mojom prípade štúdium v Rosenheime znamenalo jeden stážový semester (hurááá, netreba robiť skúšky:) a jeden študijný (hmm, tak a opäť treba zasadnúť do školských lavíc).
Zimný semester - 18 týždňová stáž priamo v Rosenheime. Žiaden kurz jazyka mi nedal toľko, čo každodenné rozhovory, reporty a úlohy zadávané v nemčine. Tie zautomatizujú reakcie človeka natoľko, že v ňom začne rozmýšľať. Preto bola prax pre mňa obrovským prínosom z hľadiska jazyka a práce rovnako však aj z hľadiska ľudského – Nemci sú iní ako my, ich pracovná kultúra sa v niečom podobá tej našej, v mnohom je však odlišná – napr. úsmev tety na recepcii, ústretovosť zamestnancov ku mne ako cudzinke a veľa ďalších skúseností spôsobilo, že som sa tu cítila fakt dobre.
Letný semester bol v znamení štúdia v nemčine, v mojom prípade aj v angličtine - možnosť robiť seminárky aj po anglicky ma príjemne prekvapila. O to viac, keď mi schválili angličtinu ako jazyk pre diplomovú prácu, ktorá je teraz témou číslo jeden, no čoskoro ju zatieni študijná nálada alias príprava na skúšky, ktoré ma tu čakajú. Stále neviem prísť na dôvod, prečo je tu skúškové také krátke, veď absolvovať 4 skúšky v jeden týždeň nie je bohviečo, ale keď to zvládnu Nemci, tak my tiež:)
Nemecké dvojdiplomové dobrodružstvo sa pomalinky chýli ku koncu a mne prichádzajú na um prvé dni po príchode sem - možno trošku sentiment, možno radosť, že som to (zatiaľ) všetko úspešne zvládla a ak nezakopnem, dotiahnem to do úspešného konca. Mám tu toho veľa za sebou a keby mi niekto na začiatku povedal, čo ma tu čaká, asi by som rozmýšlala trošku dlhšie...
No ja som rada, pretože človek sa posúva ďalej práve vo chvíli, ked už má pocit že je na hranici vlastných síl a možností, a napriek tomu sa prinúti vystrieť nohu, spraviť ďalší krok a zistí, že ono tie nôžky nebolia tak veľmi ako si myslel... Napriek rôznym náladám, ktoré som tu zažila, nezmenila by som svoje rozhodnutie a som rada, že som tu. Pár mesiacov v zahraničí, či už študijný pobyt alebo stáž, odporúčam každému. Je normálne, že človeku je občas smutno a túži po "jednoduchších" riešeniach, ktorým by v niektorých prípadoch bolo zostať doma, nejsť do niečoho nového a nevyskúšaného. No výhody a pozitívne stránky vyvážia a zatienia tých pár chvíľ melanchólie, ktoré každý z nás potrebuje nech už je doma alebo niekde mimo. Veď študentské programy - či už Socrates, CEEPUS, Leonardo alebo programy dvojitých diplomov - sú skúsenosťou, na ktorú sa nezabúda:)
