Prišla som späť na Slovensko. Bol večer a vonku po vytrvalom snežení tvrdohlavo sedelo 20 cm čerstvého snehu. Potrebujem pomôcť s vecami dnu. Poprosím brata o pomoc, stačí 5 minút. „Ja už spím!“ ozve sa zhora. Nuž, vitaj doma, vravím si. Vychutnávam si ticho a pokoj slovenskej dediny, prerušované hrmotom odhŕňača, ktorý sa ešte o pol noci preháňa po uliciach a stráži pohodu nasledujúceho rána na cestách.
Ďalší deň ráno som sa vybrala do hlavnej slovenskej dediny vybaviť všetky záležitosti spojené s pobytom mimo nášho slovenského kráľovstva. Chcem si kúpiť električenku – inak milá teta pri okienku mi vysvetlila, že hoci sa na študentské ISIC karty dal kúpiť BID kupón, teraz to už nejde, vraj nariadenie zo železníc.
V snahe zistiť prečo zasa niekomu niečo vadí som sa spýtala v Informačnom centre na Hlavnej stanici, kde boli tradične (ne)informovaní – nič o tom nevedeli, ale „keď Vám to povedali, asi to bude teda pravda!“. Nepochodila som, ale nad tým, či sú študentské ISIC karty skutočne integrované som sa už zamýšľala. Nuž, adrenalín mi stúpol, ale nepomôžem si. Zanadávam si a ani nie 24 hodín po príchode na Slovensko sa začínam tešiť na deň, kedy opäť odídem.
Moja radosť z návratu na rodnú hrudu je takmer so železnou pravidelnosťou zatienená slovami ľudí za okienkom, ktorí mi odpovedajú "Nedá sa to", "Musíte si vybaviť ešte toto", "Úradné hodiny máme každý deň od 11.00 do 12.00", "Dáme Vám vedieť do 3 mesiacov" a pod... Prečo u nás jednoducho musí všetko trvať, stále sa niečo nedá, veci sa komplikujú namiesto toho, aby sa zjednodušovali a nikto sa nevie k záležitosti vyjadriť? Nuž, prichádza mi na um staré známe "na Slovensku je to tak". Po prvom dni strávenom v rodnej krajine som sa naplno zobudila do reality.
A ja som sa domov tak tešila. Nevadí. Nabudúce to bude lepšie. Veď som tu doma...
