Naše chodníčky narazili na mnoho výhybiek a tak sme sa dostali každý úplne niekam inam, stával si sa len spomienkou na zopár príjemných chvíl v mojej minulosti. Tých križovatiek, výhybiek a vykoľajených vláčikov bolo veľa, no nedávno jedna z nich opäť akosi spojila naše cesty... možno na chvíľku, možno trošku na dlhšiu chvílu, neviem a zatiaľ to ani nechcem vedieť...
Stretli sme sa po dlhom čase a Ty si nevedel, či si Ťa pamätám... ja som zasa nečakala, že si tvár tej žaby budeš stále nosiť niekde v pamäti... nezmenil si sa, ani tvoje názory... a ja som rada, pretože toto si jednoducho Ty.
Sedela som v záhrade nášho najvyššieho a Ty si prišiel, prisadol si si ako starý známy a mne bolo odrazu akosi krásne smutno... bola som rada, že si späť, že sa môžem o Teba oprieť a Ty mi budeš rozprávať, ako Ťa nebaví byť sám, ako hľadáš lásku a si sklamaný celým ženstvom ako takým... chcela som aby si ma opäť analyzoval, aby si mi povedal, že mám veci nechať plávať, chcela som, aby si mi opäť poskladal mozaiku snov zo slov...
Zostali sme tam sedieť sami, bolo neskoro a ja som si vychutnávala prítomnosť človeka, ktorý sa len tak objavil a ja nechcem aby sa znova vytratil... a možno práve preto sa zasa vyparíš, viem že to v tejto chvili riskujem...
Tak jednoducho neodchádzaj...
