Prišiel si potichu, nežne si sa ma dotkol pohľadom, objal si ma písmenkami... Dnes nechcem medzi nás stavať nepriestrelnú stenu pohľadov, ktorú môže ohroziť len zopár slov. Vychutnávam si krehké ticho, vnímam že si pri mne a je mi dobre...
Nie, dnes sa Ťa nechcem pýtať čo si o mne myslíš a ako ma vnímaš... chcem počúvať Tvoje príbehy, chcem aby si rozprával, pretože Tvoje slová mi vždy vyčaria úsmev na perách... spoznávam Ťa v každej myšlienke, pre ktorú poskladáš písmenká jedno vedľa druhého a pošleš ich ku mne spolu s iskričkami v Tvojich očiach... netuším, ako to robíš, ale darí sa Ti to - je mi dobre...
Pomalinky schádzaš z piedestálu, na ktorý som si Ťa postavila napriek môjmu zvyčajne chýbajúcemu rešpektu voči autoritám... vidím pred sebou reálnu osôbku, človeka plného protikladov, ktorý mi vždy čosi pripomenie... že hľadanie nekonečnej veľkej lásky je len ilúziou... cestičkou, po ktorej kráčam, hoci občas neviem, ktorým smerom ísť ďalej...
Tvoj pohľad a slová dostávajú nový rozmer, podobu blízkeho človeka, ktorý rozumie mnohým veciam tak trošku inak... možno práve preto si pre mňa ako nedokončený príbeh, ktorého posledné slová si musím vymyslieť sama... a tak hľadám tie správne...
