Nerád by som teraz rozoberal výkony našich chlapcov na turnaji (samozrejme boli super), ale viac ma zaujal fakt, ktorí som si všimol až na konci. Určite som nebol sám, kto videl sklamanie po odohratí zápasu. Smutné postávanie na ľade a vyčítanie si svedomia hráčov, kde kto spravil chybu bolo veľavravné. Pri odchode zo šatne som zbadal hlavne u Mariána Hossu a Ľuba Višňovského slzy na tvári. Bol to pre mňa silný moment. Veď len pred chvíľou sme ich videli ako tvrdo hrajú v osobných súbojoch a teraz žialia. Vôbec im to nezazlievam. Chápem ich. Olympiáda je ozaj možno dva - trikrát za život a po Salt Lake City je to ďalšia rana ako pre nich, tak aj pre náš národ. Je mi ich fakt ľúto. Nešpekulovali sme, hrali sme vždy naplno a možno už aj únava sa s Čechmi prejavila. Pre nás nešťastne - prehrou.
Chlapcom chcem odkázať, že nás nesklamali a v mojich očiach ešte stúpli, lebo ukázali, že sa neboja preukázať svoj smútok a žiaľ a aj navonok ukázali svoje pocity. Nakoniec skončíme celkovo piaty, čo nieje až tak zlé. Pevne verím, že sa zopakuje rok 2002, keď sme po neúspechu na olympiáde vyhrali majstrovstvá sveta. Olympiáda je však vždy olympiáda, ale šport je už raz taký. Nie je vždy len o víťazstvách a radosti, ale aj o prehrách a pádoch a myslím, že v tom je šport pekný a spravodlivý ku všetkým.
