Jednoduchý pozorovateľ si môže všimnúť aj bezpečnostné opatrenia, ktorých je tu neúrekom. Slúžia len na to, aby nejaký podvyživený a zdeptaný obyvateľ tohto zariadenia náhodou neušiel. Všade vidieť ostnaté drôty napnuté na betónových stĺpoch a to dokonca v dvojradoch, aby prípadné prekonanie prvej prekážky skončilo neúspechom v zuboch strážnych psov.
Vnútorné budovy sú v celku pekné, tehlové. Stoja v radoch a obyvatelia by sa niekde inde mohli zdať aj spokojní, že majú také bývanie. Tu však vzhľadom na množstvo ľudí v dome ani len nemôžeme uvažovať nad konfortným bývaním. Práve naopak. Hustota obyvateľstva Osviečimu je skutočne hrozne veľká. Ľudia sú tu v príbytkoch necvakaní ako sardinky. Zdalo by sa, že by bolo vhodné porovnanie s hoviadkami v maštaliach. Tie však majú neporovnateľne lepšie podmienky ako dočasní hostia v tomto koncentračnom tábore. O „zábavu" sa im starali nielen stony susedov, ale aj občasné výstrely, ktorých cieľ bolo živé ľudské telo na vnútornom popravisku.
Na tejto strelnici, však boli popravovaní obyvatelia Osviečimu ešte relatívne diskrétne, za zatvorenou bránou a vysokými múrami. Bolo tu však aj tkz. prezentačné popravisko. Tu sa nestrielalo, ale vešalo. Bolo výstrahou všetkým, čo len zmýšlali postaviť sa proti striktnému poriadku. Na tento účel slúžila koľajnicová hrada, ktorá nemala problém udržať viacero popravených.
Pred koncom prehliadky sme zazreli prízemnú budovu s výrazným komínom. Spalovňa na tri smeny. Non stop. Jej komín neustále vypúšťal dym, ktorého obsahom boli ľudské pozostatky.
Vnútro budovy bolo účelne a jednoducho vybudovaná. Hlavnú časť tvorili komory krematória. Do tých sa však občas dostali nielen mŕtvi, ale aj napoly živí.
Návšteva tohto „besu" fanatizmu mi dala nový rozmer chápania fašistického zmýšľania. Ak pôjdete na potulku po Poľsku, nevynechajte ani tento pamätník hrôzy. Zostane vo vás dojem aký si neodnesiete zo žiadnej inej pamiatky, katedrály, ani pamätihodnosti.
