Ten pes má místenku

Pri pohľade na atramentovo-čiernu nočnú oblohu mi vždy príde ľúto, že si ju ľudia v mestách nechávajú tak ľahko vziať. Iste, je dôležité vidieť si pod nohy. Ale po uliciach sa prechádza aj čoraz viac ľudí s nosom zabodnutým do chodníka a pohľadom zúženým len na svoje najbližšie okolie. Ľudí, ktorí sú leniví zodvihnúť pohľad a pozerať sa k ďalšej pouličnej lampe. Ani sa im potom nedivím, že sa boja v noci prejsť tmavou uličkou a radšej nechajú namontovať viac pouličného osvetlenia.

Keď chce potom človek vidieť krištášovo čistú oblohu posiatu tisíckami hviezd, musí za týmto pohľadom cestovať často aj stovky kilometrov. Niektorých z nás tento pohľad fascinuje natoľko, že tú cestu podnikajú častejšie ako iní. Hodiny strávené pod tmavomodrou nádherou pre nich prestanú byť len romantickou zábavou a zmenia sa na poznávanie vesmíru okolo nás. No a počítanie medziplanetárnych zrniečok prachu pri zrážkach s našou Zemou (známych tiež ako padajúce hviezdy) patrí k tým jednoduhším spôsobom.

V ten víkend, keď sa šlo pozorovať, sme toho v noci veľa nenaspali. Počasie vyšlo aj cez deň. Vo "svetle nových možnosti" sme víkendové dni strávili poznávaním historických pamiatok, okolitej vysočiny a zberom (vtedy ešte čerstvej) jesennej úrody. Keď sme sa v nedeľu poobede vybrali s taškami plnými orechov a jabĺk na cestu späť do Prahy, dopravná situácia na cestách bola už pomerne zlá. Vyzeralo to asi na trojhodinovú cestu autobusom.

Domov obyčajne cestujem okolo dvanásť hodín, takže sa mi cesta nezdala až taká strašná. Ovšem, väčšine z nás sa pod pojmom "cesta autobusom" vybaví natriasanie sa na úzkom sedadle s malým priestorom na nohy. S našimi veľkými batohmi sme sa preto neponáhľali nastúpiť medzi prvými a radšej sme počkali, kým nastúpia druhí. To bola chyba. Ako náročky, autobus bol naplnený tesne nad kapacitu miest na sedenie, a my sme sa dostali do malej skupinky ľudí, ktorá si musela tie tri hodiny prestáť.

Kým sa autobus pohol, s pobavením som sledoval zúfalé pokusy niektorých ľudí nájsť si ešte nejaké voľné miesto. Tlačenica o sedadlá nakoniec ustala a autobus sa dal do pohybu. Zaujal som príjemné miesto blízko stredných dverí na schodoch a pohodlne sa postavil. Chvíľu po tom som však s prekvapením zistil, že na pomerne blízkom sedadle - jednom z tých najlepších, s dostatkom miesta na nohy - sedí pes.

Najprv som si poobzeral dizajnovo zaujímavú textilnú prepravku, v ktorej bol uložený. Predpokladám, že malý svetlohnedý psík sa v nej musel cítiť pohodlnejšie, ako sa väčšina batoliat cíti v perinke. Mal dokonca dosť miesta na to, aby sa mohol otočiť, zastrčiť alebo vystrčiť z nej hlavu. Jeho majiteľka ho len z času na čas s priateľským pohladením a šťastným výrazom v tvári ztlačila trochu hlbšie a dotiahla zips na boku. Moje ohúrenie z takto usadeného spolucestujúceho pomaly doznievalo a striedalo ho rozhorčenie. Vo svojej prepravnej (iste aj pre-draženej) búde sa predsa ten pes musel cítiť rovnako dobre aj na podlahe.

Už-už som sa chystal otvoriť ústa a povedať jeho majiteľke nahlas, čo si o tom myslím... keď ma vyrušil nejaký hlas zo zadu. Naprýkrát som nezachytil obsah výpovede, len som vedel, že bola adresovaná mne. Tak som sa otočil. Spoza chrbta na mňa hladelo mladé, asi niečo vyše dvadsaťročné, dievča. Spýtavo som jej pohľad opätoval a tak mi to zopakovala: "Ten pes má místenku. Už sem to zkoušela." Až vtedy mi to došlo.

Priznám sa, osobne nemám veľmi rád psy. Ale celkom rozumiem ľuďom, ktorí majú. Tridsiatku maskujúca majiteľka toho psa ho asi musela mať veľmi rada. Iste tušila, že autobusy budú o takom čase plné ľudí, a tak mu radšej kúpila miestenku. A okrem neho sa venovala už iba učebnici angličtiny položenej na kolenách. S ambicióznym výrazom v tvári do nej hľadela takmer celú cestu, takže jej nezvýšil ani čas pozrieť sa von oknom.

Hmmm... Tie psy sú vlastne celkom milé. Také nevinné. Oni predsa za nič nemôžu.