Mám čas. Plná čakáreň pacientov. Ošetrovateľ tlačí vozík s postaršou pani. Vozík je tenký ako slíž, pevne dúfam, že pani pri akomkoľvek pohybe z neho nespadne. Ošetrovateľ si sadne na lavičku a hrá akúsi hru na mobile. Pani sa ho čosi pýta, on jednoslovne odpovedá, lebo NEMÁ ČAS! Sestrička vyšla z ambulancie a preberá krátku správu od ošetrovateľa. Pýta sa tej pani na vozíčku, kde býva. Pani zle počuje, tak sestrička sa opýta znovu a hlasno. Pani nerozumie otázke, vyzerá to tak, že trpí demenciou. Z jej výrazu tváre je jasne čitateľné rozrušenie a zmätenosť. Je mi jej ľúto!
Z vedľajšej chodby počuť hlasnú debatu nejakej dámy v nemocničnej uniforme- je ich ťažko rozoznať, lebo zamestnanci nemocnice nosia čokoľvek. Táto dáma sa prechádza po chodbe a rieši svoj nízky plat, neochotu pracovníkov na personálnom a svoju nespokojnosť s odpracovanými nadčasmi riadne nahlas s ďalším pánom v nejakej tej uniforme. Celá čakáreň počúva.
Do čakárne prišla ďalšia pacientka v doprovode toho pána v nejakej tej uniforme. Pacientka z onkológie, drží si močový sáčok v ruke, má odhalené dolné končatiny až nad kolená, opuchnuté, boľavé. Je unavená i sedieť na vozíku. Ten pán, pravdepodobne ošetrovateľ ju nechal na chodbe- "tu počkajte." a šiel za rozčúlenou dámou "dodebatovať".
Vidím, ako sa ľudia k sebe správajú. Som prekvapená a neviem sa zmieriť s mnohým. Stále čakám, že sa niečo zmení- k lepšiemu. Márne?
A čakám v čakárni ďalej, kým na mňa príde rad.
