„Handlovanie“ v Tunise

Tento krát som sa však dopracovala k novému poznaniu. Myslím, že sa mi podarilo poodhaliť tajomstvo uzatvorenia úspešného obchodu v krajine Alláhovej. A musím uznať, že teraz sa už na to pozerám trochu inak a také „handlovanie“ si viem dokonca aj celkom vychutnať. Nie však ako akt obohatenia sa nejakou vecou, ale ako akýsi rituál komunikácie medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa chcú okrem výmeny tovaru za peniaze aj zabaviť a mať z celej „transakcie“ príjemný pocit, či dokonca zážitok.Platí však pritom jedna zásada – nesnažiť sa získať tovar za „babku“. Dohadovaná cena by mala byť zdravým kompromisom medzi obchodníkom navrhovanou cenou (tá prvá býva skutočne často premrštená) a cenou, ktorú ste ochotní zaplatiť. Inak riskujete, že bude obchodník nahnevaný, a i keď vám tovar nakoniec za vašu cenu predá, nebudete mať z toho dobrý pocit (teda pokiaľ nepatríte medzi tých, ktorých za „nič“ získaná vec napĺňa najväčšou rozkošou). Ja som sa pri vyjednávaní riadila cenami na Slovensku a svojím vnútorným kompasom, čiže mojou subjektívnou sumou, ktorú som bola ochotná za tovar zaplatiť. Samozrejme, stalo sa aj to, že moja cena už pre obchodníka nebola veľmi výhodná, a i keď mi tovar nakoniec predal, trochu si aj zagánil; ba dokonca bola moja cena raz až taká nízka, že som tovar vôbec nezískala. Ale v oboch prípadoch išlo o tovar, ktorý som vlastne kúpiť ani veľmi nechcela, skôr mi bol takpovediac „nanútený“ zo strany obchodníka (lebo aj to sa stáva, pokiaľ tovar, o ktorý ste čo len náznakom zavadili pohľadom, rázne neodmietnete). Avšak na druhej strane, ak máte o tovar naozaj záujem a máte trošku cit pre správnu mieru, môže to byť celkom napínavé a zábavné hľadať to správne optimum. Takéto zjednávanie je spojené často s veľkou dávkou humoru (lebo moslimskí obchodníci rozhodne nie sú žiadni suchári) a môžete sa pri ňom otestovať, do akej miery ste uvoľnení a pripravení vychutnať si komunikáciu s úplne neznámym človekom, ako i získať mnoho informácii o kultúre a náboženstve danej krajiny, či o jej ľuďoch (to všetko naživo, nesprostredkovane). Takéto dohadovanie môže byť týmto spôsobom dosť obohacujúce (viete si predstaviť obdobnú konverzáciu v našich obchodoch, kde sa ako zákazník cítite niekedy poctení už len tým, že sú vás ochotní obslúžiť?). A potom, keď je ruka v rukáve, obchodník vás odmení širokým úsmevom, potľapká po pleci, či daruje nejaký prezent alebo pozve na čaj (na čaj vás môže mimochodom pozvať už aj pred vyjednávaním). A keď na ďalší krát pôjdete okolo jeho obchodu, bude na vás priateľsky mávať ako na starých známych....Zdá sa vám to nepodstatné? Ale veď ste na dovolenke. Suveníry, ktoré si kúpite, vás alebo vašich blízkych určite veľmi potešia. Možno však časom zapadnú prachom. Za to spomienka, že v tom alebo onom obchode ste sa veľa nasmiali alebo ste sa niečo dozvedeli či zažili, čo vás možno príjemne prekvapilo (lámanie predsudkov je nikdy nekončiaci príbeh) sa vám z pamäte až tak rýchlo nevytratí, tým si môžete byť dosť istí.P.S.: A ešte jedna vec: Tamojší obchodníci sa cítia byť nerešpektovaní, pokiaľ vás oslovia a vy im neodpoviete, aspoň skromným: „thank you“ či „merci“. Viem, je to dosť otravné, pokiaľ idete uličkou plnou obchodíkov a v každom z nich vás oslovujú. Ale hádam sa to s malou dávkou trpezlivosti dá zvládnuť, aspoň pre spokojnosť predávajúcich; veď nakoniec, je to ich krajina, v ktorej sa vám tak dobre dovolenkuje...