Intoxikácia - karpatský dažďový prales

Alebo, že matka Hora si to dáva sama:





To by vysvetľovalo, prečo v našich východoslovenských pralesoch vidíme veci, ktoré inde nevidíme.
Napr. ladne vlniacu sa ženu uprostred divočiny:



Alebo všelijakú exotickú faunu, napr. zelené slony, prípadne pekne tvarované ženské nohy:



Z detstva si spomínam na upokojujúci basový hlas a podobné obrázky - seriál dokumentov
o karpatských dažďových pralesoch vo mne zanechalo stopy a ja som vždy, keď som prišla do lesa, hľadala buky s dvojmetrovým priemerom, lišajníky visiace až po zem a veľké červené muchotrávky.

A potom, po pár nociach v spacáku, keď sa zdá, že bystruška pochoduje v tichu ako stádo diviakov a pár dňoch v mrakoch, je to iné. Nečakám muchotrávky z rozprávky o Červenej čiapočke.

Radšej ležím pri takomto pramienku a počúvam:



Nikto vo východoslovenských dedinkách nehulí ganju. Hora sa opája sebou. Nehulím ani ja, ja sa opájam ňou.
Je to večný cyklus. Keď sa nebojíš vidieť v divočine niečo iné, ako ostatní.
Či už ženské nohy alebo samého seba.

foto: autorka, východoslovenský prales, rezervácia Vlčia