Po stopách bosého horského (z)vodcu

Bol taký príbeh, o nájdení rovnováhy. Zajaca naháňal poľovník, tak utekal do hustého lesa. Najbezpečnejšia skrýša je samozrejme v strede tmavej hory, ale keďže zajko nevedel, kde je, utekal, utekal, aby sa skryl viac a viac, až sa dostal na druhu stranu a pif. Nevedel, kde je to správne miesto, ten stred. A bál sa, aby nezastal priskoro. Lebo dnes veľa vecí je príliš včas.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (16)

Deti sa priskoro oboznamujú s pornom na internete a ľudia umierajú skôr, ako si stihnú uvedomiť tie dôležité veci.
Alebo:
snežienky
6. február, rok 2008, južný svah, 500 m. n. m., Vihorlat
Minulý rok na scily nebolo priskoro, žiadny február, pekne krásne marec:

Keď sme s kamarátom Robom šli 8. februára na Čergov, nezdalo sa mi priskoro na vibramy a návleky, aj keď dole bolo teplo. Ujo z horskej služby ma aj tak označil za "bosú":

Fascinovalo ma, že čergovskí záchranári nemajú veľkých bernardínov alebo vlčiakov, ale ušatých kokršpanielov.

Haló okolo globálneho otepľovania a snežienok vo februári...hore to vyzerá takto a matka Príroda má zvyšovanie teplôt v paži.

Príroda dáva sama pozor na to, čo je a čo nie je priskoro, jej pozorné oko bdie.

Dokonca, priskoro, prineskoro...Možno by sme tieto slovká mohli vyhodiť zo slovníka. My nevieme, ako to má byť. Zem sa hrá ako malé dieťa. Ona jednoducho existuje a svoju podobu nadobúda v každej chvíli. Aj v tejto. A tejto. Vzniká. Ako morské vlny.

My vždy potrebujeme nejaké návody, prognózy, vedecké hypotézy a zaraďovanie do systému. Potrebujeme šípku, aby sme vedeli, akým smerom sa uberať.

Ale mnohokrát to končí protirečením. Proste nevieme, čo chceme.

Tak možno sa netreba kŕčovito držať toho "priskoro" a "príliš neskoro" a len tak rásť. Prirodzene.

foto: autorka, Robo V.