C. P. Snow napísal v roku 1959 knihu Dve kultúry , v ktorej rovnomenne označil skupinu zvanú humanities (literátov, filozofov, atď.) a skupinku pomenovanú scientists (prírodovedcov). Napriek bariére, vytvorenej medzi nimi, avizoval vznik tretej kultúry, spojenie prírodných vied s filozofiou a literatúrou v harmonickom súlade - to sa však nestalo.
O 36 rokov neskôr bola vydaná kniha esejí - Tretia kultúra - v nej J. Brockman obnovil túto myšlienku na základe rozhovorov s niekoľkými vedcami, ktorí sa vyjadrili k tejto otázke. A nielen k nej.
Patrím k ľuďom, ktorí si pred samotnou knihou prečítajú epilóg a prológ často preskočia. V tomto úmysle ma podporil fakt, že epilóg k Tretej kultúre napísal A. Markoš.
Prečo zaplesalo moje srdce holubičie pri čítaní slov Antona Markoša? A jeho mnohých citáciách? Zdá sa, že niektoré veci si vás nájdu - niekto by povedal, mémy, iní - náhoda, intuícia, osud.
Volala som to komplexnosť. Alebo syntéza. Chaotičnosť. Rozlietanosť mysle. Neschopnosť zaradiť sa do tábora - kultúry. A teraz čítam toto, čítam o renesancii, nie neexistencii tretej kultúry, ktorá je tá všestranná, o rozplynutí hraníc, o vystúpení zo zadubených škatuliek a o otvoreností myslí.
Najprv ma prekvapilo Markošovo prísne vyjadrovanie o súbore prezentovaných autorov esejí, vypichovanie niektorých priam obmedzených výrokov o uprednostňovaní, samozrejme, vedy , jeho skritizovanie doslova xenofóbie niektorých z nich a tiež jeho mierne nahnevané komentáre ich pojmovej nepresnosti a skomolenosti. Čarovnými vsuvkami sú citácie biochemika Erwina Chargaffa (1905 - 2002). Mám pocit, že aj na základe tohto predstaviteľa starej gardy, hovorí A. M. o prípadnej renesancii tretej kultúry - pretože tá tu už bola - vždy so všestranne vzdelanými, pokornými ľudmi neobávajúcimi sa poznania priamo, resp. vobec nesúvisiacími s ich odborom.
Obstarožní chemik: Tato DNA, jak tomu rozumím, ma dvě funkce: musí postavit sama sebe a to je snadné: rozmotej, přilož, polymerizuj, rekombinuj. (...) Pak má ale za úkol vyrobit zbytek buňky, a to už tak jednoduché není. Protože pak musí být u DNA obsažena kvintesence veškeré úžasnosti pozemského života - flagellum i spirillum, ale také mozek, který vymyslel Matoušovy pašie. "Dinanzi a me non fuor cose create".
Mladý molekulární biolog: Nemluvte na mě latinsky.
Obstarožní chemik: Nic, nic, chtél jsem jen podotknout, že dnes hraje DNA roli sebepomnožujícího kamene mudrcu.
(E. Chargaff 1975, s. 263)
A. M. ďalej cituje Chargaffa: Většina těch, kdo dnes vstupují do vědy, je vlečena větrem módy...snaží se připoutat k někomu, kdo ten trend sleduje nebo ještě lépe sám určuje. Pár téchto mladých lidí se během svých učňovských let muže vědci i stát, ale většina se jimi nestane nikdy. Vyrostou z nich specialisté.
Vyzerá to teda tak , že práve úzka špecializácia nasadzuje povestné konské klapky - vo väčšine prípadov. Stále tu je pozostatok Descartesovho racionalizmu v zmysle rozoberania komplexu na časti, poznávanie ich štruktúry - z čoho vyplýva zdanlivé poznanie správania, funkcií a dokonca predpovedania reakcií celku - komplexu.
Chargaff: Duraz na mechanizmy dal vzniknout dalšímu z prokletí naší doby: expertum: Lékař se proměnil na tělomechanika a biolog na buňkomechanika. A jestliže jěšte nemužeme filozofa nazvat mozkomechanikem, svědčí to jen o jeho zpátečnictví.
Dôkaz renesancie komplexnosti vnímania by sa nám mohol naskytnúť v trendoch zdravého životného štýlu - praktizovaní východných bojových umení rozvíjajúcich rovnomerne fyzickú aj duchovnú stránku alebo v opätovnom praktizovaní tradičných medicínskych postupov založených práve na nerozdeľovaní telesných a duševných komponentov, čínska tradičná medicína. Avšak masová konzumnosť sprevádzajúca tieto úkazy nastoľuje otázku, nakoľko je vedomé prijatie a pochopenie komplexnosti a do akej miery ide iba o módu a momentálnu kultúru - ktorá sa v drvivej väčšine prípadov nezakladá na vlastnom úsudku, ale na ovplyvnení väčšinou.
Bez dlouhého pŕemýšlení odpoví stejně - to nazývám kulturou. (C. P. Snow)
Čo sa však stane, ak namiesto premennej dosadíme prírodu ? Existuje tu renesancia tretej kultúry, dokonca, poznáme de facto historicky, jav, ktorý je možné nazvať treťou kultúrou - čiže symbiotickým spojením medzi dvoma neustále omieľanými elementami - človekom a prírodou? Poznáme - dnes síce romanticky znejúce príbehy starých kultúr, občasne síce spájané s možnými praktikami, ktoré dnešná spoločnosť považuje za neľudské, kruté, v lepšom prípade za nechutné, ale ktoré sa vždy spájajú s harmonickým súžitím s prírodou. Samozrejme, podstatnú rolu v tomto iste zohráva veĺkosť populácie v porovnaní s dneškom.
Akákoľvek tretia kultúra je závislá na ľudoch, ktorí sú ochotní učiť sa, nemať predsudky a mať otvorenú hlavu. A zároveň prijímajúcich fakt, že v prírode je rovnosť. To sa nedá vyčítať z učebníc - tak, čo sa učíme na školách, kto nás učí byť ľuďmi v symbióze? Učíme sa o predmete skúmania alebo o bubline, ktorá vznikla na akademickej pôde so všetkými titulmi, byrokraciou. Naozaj skúmame, poznávame, objavujeme?
Chargaff: V době, kdy jsem vplouval do vědy, si naivní mladý muž mohl ještě myslet, že se bude věnovat studiu přírody. Jistě to mohlo být i mou prostomyslností, ale rozluku mezi přírodou a přírodovědou jsem si začal uvědomovat teprve později.
A keď sa vzdelávame - vnímame komplexnosť? Je naša generácia dostatočne pripravená na renesanciu vnímania a tolerancie tretej kultúry, je schopná byť jej podstatným článkom? Je na to dostatočne citlivá?
Ako A. Markoš cituje v závere svojho dohovoru V. Bělohradského:
Celek...se ale vzpírá vědám a odborníkum všeho druhu - není žádná "věda o celku", vědecké poznání platí jen ke vztahu k částem. Celku mužeme jen rozumět.
