Nie je UCHO ako ucho (ticha.sk)

Oboznamujem ľudí, s tým , čo sa deje v Tatrách, rozdávam letáky, hádam sa slušne, s účasťou počúvam sťažnosti na nízke dôchodky, teórie o jadrovej energii a Pentagone, zabávam celé škôlky a strašne sa teším, ak narazím
na človeka, ktorý chce diskutovať.
Jednoducho, huba sa mi nezastaví, dokonca je problém sa najesť. S plnou pusou sa rozprávať nedá (nehovoriac o tom, že nebudem dávať zlý príklad pätnástim škôlkarom), prskať omrvinky nemienim.
Atď...nou hau "ako robiť stánky"si treba odžiť. Alebo sa opýtajte Vila.
Dnešnou témou bolo UCHO.
Správne ÚCHO = územie chránené občanmi. Prídeme, pozrieme, chytíme sa za ruky, popočúvame, zatlieskame, odídeme. Dobrý pocit. Získate ho na Podbanskom, túto sobotu cca od druhej hodiny. Celkom zadarmo. (viac o dobrom pocite na ticha.sk)

Dnešnou témou bolo ucho.
Pre mňa. Ak ste si nikdy nespálili ucho, nou hau na to mám ja.
Fretky to majú ťažké.
A aby som nezabudla. Ťažba je zastavená. Aj tak to asi všetci viete, takže to len tak mimochodom, na okraj. Až sa mi chcelo plakať...
...a ďalej som ľuďom vysvetľovala, prečo sa v sobotu chceme pochytať za ruky. Zo spolupatričnosti a z lásky k prírode.
K lykožrútom, ktoré nikto nemá rád. (len jeden pán, ktorý má rád aj červotoče)
Z lásky k našim ešte nenarodeným deťom, k nevyliahnutým mláďatám orla skalného, k životu, ktorý klíči medzi popadanými kmeňmi, z lásky k sebe samým.

Zistila som vlastne, že som strašný sebec.