Zneuctenie - Snehulienka a 220 poľovníkov

om mladá vlčica . Mám 20 a pružné telo.
Piatok večer - čas, keď žiadna noha neostáva doma, ide sa ‘rozbiť’ po celom týždni, nabrať nové chute, skúsenosti a kontakty.
Osadné, dedinka pod prírodnou rezerváciou Udava , takmer na poľských hraniciach – sedím v krčme na kraji sveta.

Som mladá vlčica. Mám necelý rok a telo ako struna.


Sobota, kúsok za Osadným, cesta k poľovníckej chate.
Na ceste pomaly vsakujúca krv miešajúca sa so snehom na kašu, po ktorej prichádzajú autá. Humenské, zvolenské, topoľčianske poznávacie značky, všetko silné stroje, korunu im dodáva veľké Pajero, ktoré sa takmer nezmestí na rozbitú asfaltku.
Mlčky stojíme na krajnici v hlbokom snehu, skupinka ôsmich ľudí.
Pri poľovníckej chate sa zhromažďuje iná skupinka. Ste viac homogénnejšií, zelení a máte vraj isté problémy. Skupinka 180 – tich strelcov a 40 – tich honcov. Podľa oficiálnych správ pre médiá . Podľa chlapca v autobuse vás bolo ‘ len ’ 151. Fiasko.




Človek je vraj skvelý v tom, že sa dokáže vcítiť do iných. Aj iných ľudí?
Keď som prechádzala popri desiatkach odparkovaných áut, cítila som sa nedokonalá.
Že do vás sa nedokážem. Opravila som si návleky proti snehu na nohách a šla ďalej, vo vrecku mapa a v sebe fakt ten zožieravý pocit.
Ale bolo jasno, nad Udavou sa rozťahovali mraky a mne jemne praskalo v svaloch, keď som sa ponáhľala za svojimi.
Som mladá vlčica s pružným telom.
-
Vystrela som sa a porozhliadala okolo seba. Stála som na zvážnici nad dohola vyrúbaným kopčekom a na do mnou niekde v lese som tušila maličkú rezerváciu Hlboké.
V diaľke tresol výstrel. Ďalší. Tretí.
Ostatní pomaly rozdýchavali a potichu sme sa pobrali späť k Osadnému.

Keď som prichádzala pomedzi vás, utvorili ste koridor. Nikdy sa na mňa neupieralo toľko párov chlapských očí, ale nepozerala som do zeme. Za mnou sa ozvalo ‘to sú tí vlci’ a ja som vedela, že tí, čo so mnou stáli v Hlbokom snehu hore v lese, idú za mnou.
Boli sme tam medzi vami zvláštni, zhora to mohlo vyzerať ako farebný kvietok na zelenom podklade. Potom ste ju doniesli.





Som mladá vlčica, mám krvavé boky, meravé telo.
Pichlo ma to do uší, do sliznice nosa, aj keď mráz povoľoval.
Človek je vraj taký, že sa dokáže vcítiť do iných.
Tak som ležala na snehu, uprostred desiatok členov niekoľkých poľovných združení, ktorým 15. januára končila sezóna na vlky a zároveň som stála na krajnici v rozpúšťajúcej sa brečke.
Otupená, mŕtva, živá, meravá.

Potom, podľa chorých rituálov, ste ma znásilnili.





A potom, za zvukov hymny a slov ‘ vzdanie poslednej úcty ’, som odišla.

Kráčala som späť, prekročila som miesto, kde krvavú škvrnu už takmer nebolo vidno a z donútenia sa ustupovala autám, ktoré sa vracali, z donútenia som ostala pokojná pri vašich vulgárnych gestách.
Pri ráznom kroku mi v hrudnom koši hrkalo olovo.

foto: Peťo Havrila

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Pavel Pecina, Kořeny zla, NIKA, Praha, 1994, 108 pp.

Kompenzace fiktívních frustrací, může být různa podle morální a intelektuální úrovně té které osoby. Nejhorší jsou však přístupy chorobně "zaminrákovaných" osob s touhou po moci a spoločenském uznání bez korekce etiky, znalostí a zdravého rozumu.

ˇProfesor Grzimek v jedné ze svých knih o ochraně africké stepní fauny uvádí, že vysoké procento "vášnivých lovců" africké zvěře představovali impotentní muži, kteří si jednak dokazovali svou "mužnost" a odreagovávali své frustrace, jednak je zřejme uspokojovalo, že mohli zabíjet zdravé a na rozdíl od nich "normálně" sexuálně aktívni samce divokých zvířat.