Na Île Saint Louis sa chodník medzi mostami Pont de la Tournelle a Pont Saint Louis oddeľuje od rušnej cesty a klesá až celkom dole k rieke na promenádu, z ktorej je krásny výhľad na protiľahlý ostrov Île de la cité s katedrálou Notre Dame. Dnes tam nejdem náhodou. Ani kvôli výhľadu nie.
"Ahoj, prišiel si:)" usmiala sa Émilie a zložila ceruzku, aby mi podala ruku. Podľa vzoru Gérôme Débourré som jej ju pobozkal a prisadol si na chodník ktorý bol položený len pár centimetrov nad riekou. Ranné ulice okolo boli rušné a uponáhľané. Iba z Émilie vyžaroval každým jej ladným pohybom pokoj. Dlhá sukňu mala naspodu celú mokrú z vlniek rieky špliechajúcich pri nárazoch na betónový chodník, vlnky vo vlasoch jej vietor rozhádzal na všetky strany a čierna čmuha na líci dokazovala, že sa tu musel nedávno odohrať urputný boj s ceruzkou.
Na zemi ležal zväzok Émilinych obrázkov... domy, vežičky, rieka, pouličné lampy, prázdné chodníky,... "Nikdy nekreslíš ľudí" pomyslel som si nahlas.
"Nie. Idú príliš rýchlo. Nestíham ich zachytiť. Tento sa mi nepodaril, niečo mu chýba" ukázala Émilie na jeden z obrázkov s dlhým radom domov.
"Ja viem čo." vzal som jej ceruzku, a roztopašne začal kresliť na oblohu nad domy lietajúci stroj. A nie hocijaký, ale Demoiselle, ktorý pred sto rokmi naozaj lietal nad ulicami Paríža. Émilie sa len smiala, keď zistila čo kreslím a skonštatovala, že keď kreslím, vyzerám ako malý chlapec. Prial by som vám vedieť, aké to je červenať sa pred takým dievčaťom.
"A kam letí?" opýtala sa ma, kým som robil posledné úpravy.
"Do snov. Tam kde sa ľudia neponáhľajú." odpovedal som jej a v duchu si nadával, že keby som vedel lepšie po francúzsky, vedel by som aj krajšiu odpoveď.
"A koľko stojí letenka?" spýtala sa a pritúlila sa ku mne bližšie, čo vo mne vyvolalo pocit, po ktorom som už nevedel urobiť na papieri plánovanú poslednú čiarku.
Áno, áno, ja viem, že sa má na túto otázku odpovedať "stojí jeden bozk". Ale niektoré odpovede sú krajšie nevyslovené. Naše oči si už tú správnu odpoveď povedali. Paríž stíchol. Šum áut a hlasy ľudí zmizli. Zostal nám len veselý šplechot Seiny, jemný zvuk harmoniky s druhého brehu a naše vlastné zaľúbené ticho. Celý vesmír sa zmenšil do toho malého priestoru medzi našimi perami, a ten sa ďalej pomaličky zmenšoval. Stačí tak málo. Zavrieť oči a pocítiť ako sa náš vesmír, ktorému zoberieme všetok životný priestor medzi nami, rozleje v našich srdciach a spojí ich najčistejšou energiou lásky.
"Nemôžeš predsa pobozkať sen" pošepkala smutne Émilie.
"Ale veď ty nie si sen" pozrel som sa na ňu nechápavo.
"Prečo potom nevidíš môj odraz vo vode?"
Nahol som sa nad hladinu a sledoval nechápavo Émilin odraz... Seina sa zmenila na kaluž na dne špinavého umývadla v starom Londýnskom dome. Z uvoľneného kohútika špliechala studená voda. "...heavy congestion on A4 westbound, there was an accident at Chiswick roundabout, try to use any other way. Trafic is stuck on M25 clockwise by junction 4 this morning..." snažili sa ma správy z rádia prebrať do reality. Zišiel som dole schodmi, nasadol na bike a pustil sa kľučkovať po zapchatej ulici do práce. "Mal by som sa naučiť pristávať zo svojich snov... "
