A mám to. Už viem aj ja, že maturita formalita. Už som na vysokej. Skok, začiatok úplne druhého života. Ďaleko od domu, od kamarátov, od všetkého čo som dobre poznal. Noví ľudia, nové možnosti, nová škola, nový takpovediac domov. Aj napriek náročnosti školy veľa voľného času pre kamarátov, prácu, či oddych. Konečne sa dá odpútať od reality a byť aspoň chvíľu sám. Ale aj tak je tá samota hrozná. Konečne mám ale čas dokončiť rozbehnuté projekty alebo sa pustiť do nových.
Avšak pre poriadok: Volám sa Stano Griguš, práve začínam na Univerzite Komenského v Bratislave na Matfyze, kde sa chystám vydržať a v druhom stupni študovať počítačovú grafiku. Nechcem sa chváliť ani robiť reklamu, ale vo voľnom čase točím vlastné amatérske filmy, videoklipy, grafiku, modelujem v 3Ds maxe, v lete som robil kameru a strih pre regionálnu televíziu, ďalej robím veľa web stránok, reklamy, animácie, umelecké fotky, robil som v školskom časopise, na strednej mi patrila všetka technika, strihal som pár vecí pre STV... a mnoho iného čo sa týka dnešného multimediálneho sveta. Ťažko posúdiť či to všetko robím profesionálne alebo nie. Pri tejto práci sa stretávam s obrovským množstvom rôznych ľudí, mnohí sú v tom čo robím ja lepší, mnohí horší, od každého sa mám čo učiť, každý sa má čo učiť odo mňa. Mnohým sa moje „výtvory“ páčia, mnohým nie. Paradoxne majú väčší úspech veci, na ktorých som sa až tak nenatrápil, ale tak je to vždy. Keďže užšie spolupracujem s viacerými firmami, ľuďmi alebo kamarátmi (záleží, či je to komerčné alebo nie:-), vyzváňa mi telefón celý deň. Preto si občas nechám mobil v nedeľu vypnutý a v pondelok mám 20 zmeškaných hovorov. Ak si myslíte, že presedím celé dni sám pri počítači, tak sa mýlite. Moja práca je skôr o dohadovaní, vybavovaní, natáčaní v teréne. Denne prejdem pešo desať kilometrov a vybavujem niečo s tridsiatimi ľuďmi. Výhodou je, že mám pracovnú dobu, akú ja chcem. Keď si chcem oddýchnuť, neprijmem nejakú ponuku. Keď mám veľkú chuť zoberiem ponúk viacero. Vďaka tejto výhode mám vždy čas aj na kamarátov a môžeme ísť niekam sadnúť, pokecať, alebo do kina. Občas na bicykloch na dlhú vzdialenosť alebo sa len tak niekde flákať, poznáme všetci.
Ale teraz je to všetko preč. Som na intráku v Bratislave, na átriákoch. Snažím sa pochopiť nepochopiteľné matematické analytické algebrické učivo, štvorrozmerná nula! „Kto nemyslí s nami, myslí proti nám.“ Stredná škola je oproti tejto úplne ľahká, čudujem sa, že som nemal samé jednotky. Tu je všetko o jednotlivcovi a jeho snahe a záujme vydržať tu. Verím, že o pár týždňov sa do toho dostanem a prejdem až do piateho ročníka. Niečo chápem, niečo chápu iní, hádam aj dačo odpíšem a trochu šťastia. Písomky sa len tak hrnú. „Odpisovanie spôsobuje neplodnosť“, hlási profesor. Po prvých dňoch som mal pocit, že na strednej som sa nič nenaučil, pomaly sa našťastie chytám. Myslím, že život tu bude perfektný, bude to niečo úplne iné ako to bolo doteraz. Je tu celodenný zhon, všade veľa študentov, či je ráno, obed, či večer. Každý si zháňa skriptá, prefocuje sa vo veľkom aj tisíc strán, všade sa chodí neskoro, na chodbe sa na poslednú chvíľu vysvetľuje dvojmesačné učivo. Potom rýchlo na prednášku na druhú stranu budovy a keďže areál školy je obrovský, cesta trvá aj 5 minút. Všade na chodbách sú pri stenách skrine, v ktorých je ktovie čo, ale sú kompletne všade. A každá chodba takmer rovnaká, bludisko ako v matrixe.Do niektorých učební vstup iba na kartu. Po prednáške kráčať na telesnú ku intráku do telocvične dole kopcom a hore kopcom. Potom zase naspať do školy a vnímať na ďalšej prednáške, po ktorej je hneď písomka z učiva, ktoré budeme preberať budúci týždeň a po písomke programovanie opäť na treťom konci budovy a čumieť na vyťahané monitory. Potom hodinová pauza. Ale čo z nej? Ani na intrák, ani do mesta. Tak zájdeme s niekým na neskorý obed do univerzitného bufetu. Večer do ôsmej angličtina a potom cez absolútnu tmu skratkou cez les vo dvojiciach naspať na intrák a... takmer mŕtvy ľahnúť do postele? Ale nie! Samozrejme treba byť online, pozrieť nejaký film, pokecať, kto mal aký deň, posťažovať sa a vymyslieť, kam pôjdeme robiť ak nás vyrazia. O jednej v noci sa všade ešte svieti. Ako vidím, stretli sa tu všetky možné typy ľudí. Blázni aj géniovia, na izbách čistá radosť. Každodenná párty na streche, na balkóne, balkónovica, izbovica, chodbovica, krúžkovica. Každý každého pozná a zároveň nikto nikoho. Zatiaľ som tu spoznal mnoho ľudí, ale na meno prídem len málokomu. Občas sa učíme, občas nie. Spoznávame sa, doučujeme sa, využívame internátny hyperrýchly internet, digitálne televízne vysielanie a služby zdieľanej počítačovej siete. Po balkónoch sa dá prejsť ku hocikomu, na streche občas niekto hrá na gitaru, občas klope na okno niekto opitý, občas ideme spať o jednej, občas sme ráno unavení a na prednáške mŕtvi. Jednoducho začíname žiť našu párty 24/7. Samozrejme sme sa tu zišli mnohí zo strednej, stretávame sa, spomíname na staré časy. Bolo dobre, bude lepšie.
Toto sú tak v skratke prvé dojmy a pocity. Myslím, že o pár rokov sa budem smiať z tohto článku a všetko mi to príde ako samozrejmé, ale teraz je teraz. Dalo by sa o tom písať veľa. Ale prečo to píšem? Nikdy som nemal toľko voľna, aby som mohol písať články, predsa len si to vyžaduje viac času a sústredenia a je to niečo iné ako všetko, čo som robil predtým, keďže tam bola spolupráca a diskutovanie nevyhnutné. A hlavne si to vyžaduje premýšľanie o každom slovíčku. Ale to berte ako metaforu. A príďte na tento blog aj niekedy nabudúce. Neviem ešte presnejšie, o čom budem písať. Možno o tom, čo zažijem, čo ma zaskočí alebo poteší, čo ma naštve alebo prekvapí. Ak to chcete vedieť, príďte. Veď „Nikde nie je taká sranda ako na svete a preto neber život vážne, aj tak sa z neho živý nedostaneš“, a ja práve žijem život vysokoškolský.
