Stretávam Ivana Štrpku, básnika, esejistu, šéfredaktoraliterárneho časopisu Romboid. Ivana Štrpku, Osamelého bežca, milovníkarýchlosti a pohybu. Miestnosť je preplnená uvoľnenou atmosférou. Autor, ktorý sa už takmer stal legendou. Sedí oproti mne. Na úvod predstaví svoj časopis Romboid a rozdá z neho niekoľkovýtlačkov. Prečíta jednu zo svojich esejí a rozhovorí sa. O písaní, o svojejsnahe pre návrat k čistému, prvotnému, elementárnemu, ešte nedotknutému. O severskýchkrajinách, privolávajúcich v ňom túto snahu. O snehu, v ktorommôžeme zanechať stopy. Stopy po sebe, stopy pre iných, stopy pre tých, ktorí sarozhodnú nasledovať. Hovorí o pohybe, v jeho tvorbe takom citeľnom.Pohyb dopravnými prostriedkami, pohyb bez nich. Pohyb pre pohyb, pohyb akoživot, beh, spojenie celej osobnosti, fyzickej s duchovnou, pohyb akozákladné jestvovanie. Energia plynie. Cítiť ju všade naokolo. Rozhovor plynie. O sieťach.Tých, ktoré už dávno stratili svoj prvotný význam. Tých, ktoré sa stalisymbolom pretechnizovaného sveta mobilov, internetu a dopravy.
Skúsme sa vrátiť o krôčik späť, skúsme pobehnúť,cítiť tú energiu, pohyb, stratiť sa v sieťach poézie, v sieťach otvorenýchmetafor a pripliesť k nim ďalšie.
