S Janou sme sa stretli pri našich horolezcoch.
Boli sme si súdené ako jediné baby. Ale neboli sme sebou veľmi nadšené. Čo už ?
Nakoniec to nebolo také zlé. Zažili sme veľa pekného. Vlastne sme si vtedy pomohli navzájom v splnení tých našich snov.
Ocitli sme sa v našom malom meste po skončení výšky ako čerstvé inžinierky. Staré dievky! Nevadilo nám to až tak veľmi. Mali sme iné starosti. Naháňali sme kondičku. Liezli sme pravidelne na blízkej skalke, traverzovali na cintorínskom múre, bicyklovali, plávali...
Bolo to pekné obdobie.
Keď sme si odliezli svoje a chalani videli, že to myslíme vážne, vzali nás do Tatier. To sa ešte len začal krásny život! Cestovali sme v piatok po práci o tretej autobusom, potom rýchlo na Hrebienok a odtiaľ ešte za vidna nájsť dobrý bivak - väčšinou v Malej studenej doline. Tá bola našou obľúbenou. Poznali sme všetky vhodné skaly.
Samé sme neliezli nikdy. Vždy si nás niekto vzal na lano. Obetovali sa. Miky, Jožko... niekto sa vždy našiel. Páčilo sa nám v Tatrách. Dokonca sme sa raz na konci augusta vybrali i samé. Do rána napadol v dolinách sneh. Nikam hore do steny sme sa už neodvážili.
Jana bola cieľavedomejšia. Žiadne ceprovanie! Bolo pre ňu urážkou ceprovať Tatrami po vyznačených chodníkoch ! Boli sme predsa čosi viac.
Mne to až tak nevadilo. Byť v Tatrách je krásne vždy a akokoľvek. I teraz sa tam často vyberiem i sama.
Špeciálne vybavenie na lezenie vo vtedajších športových obchodoch dostať nebolo. Šili sme si samé teplé bundy z bonekanu. Bol to materiál na poťahy na sedačky. Dobre hrial a bol ľahký. Na lezenie sme si z kopačiek urobili lezečky – špeciálnu športovú obuv. Odrezali sme štople zospodu a obuvník nám spodok podlepil nekĺzavým materiálom. Sedačku na lano nám už ušili väčší skúsení odborníci horolezci podľa tých svojich, tiež dobre okopírovaných z originálu, ktorý ktosi kdesi mal šťastie od niekoho získať, či aspoň vidieť.
Jedno leto nám Jožko navrhol Julské Alpy.
Nebolo to jednoduché za socializmu.
Žiadali sme o povolenie vycestovať do bývalej Juhoslávie. Cestovné doložky sa to volalo. Keď nám ich schválili, mohli sme si žiadať o devízy. Tie už nám potom v nejakom minimálnom počte povolili.
No a v tom čase sme mali veľké šťastie. Tieto dôležité rozhodnutia a pridelenia dostali chalani i my dve. A tak sme mohli chystať cestu.
Chlapci pripravili cesty na lezenie. Našli nejaké pekné na Jalovci. Aklimatizovať a rozliezť sme sa mali v doline, ktorú nám označili na stretnutie. Dostať sme sa tam mohli spojmi. Vlakom a autobusom. Do auta by sme sa nezmestili. Veci na lezenie našťastie áno, a tak sa necestovalo až tak zle takto naľahko.
Dôležité je, že spomínam na časy, keď ešte neboli mobily, o internete ani nehovoriac. I napriek tomu sme podľa Jožkových plánov trafili presne ku tej drevenej búde neďaleko poslednej autobusovej zastávky v nádhernej alpskej doline obklopenej horami vyššími ako naše Tatry, ale akýmisi rozťahanejšími.
Na lúke sa pásli kravy a neďaleko pri lese bola učupená chalúpka vyzdobená kvitnúcimi muškátmi.
V tej búde plnej pavúkov, smetí, prachu a kadejakej hávede som teda nemala odvahu prespať. Stmievalo sa. Túžobne som hľadela do otvorených okien tej krásnej chalúpky. Pohla sa záclona. Tiež nás sledovali. Neboli teda prekvapení, keď sme sa po dlhom prehováraní s Janou nakoniec pobrali s batohmi ku ním. Nebola nadšená, ale pochopila, že asi nedám pokoj a výnimočne bolo raz aj po mojom.
Bol to veľmi milý príjemný starší pár z neďalekého mestečka. Radi chodili tu do hôr, takto v lete zvlášť. Pán pásol kravičky a staral sa o ne. Manželka za ním chodievala s jedlom. I teraz mu v krásnej plechovej krabici priniesla koláč. Ponúkla i nás. Tá plechovka bola nádherná. S motívom Andersenových rozprávok. Dánske sušienky dnes už dostať kúpiť i u nás. Ale túto starú plechovú krabičku mám v kuchyni dodnes ako najvzácnejšiu pri sviatočnom pečení. Darovala mi ju. Že veď si odbehne zasa budúci týždeň do Rakúska kúpiť novú, keď pôjde na nákup.
Ani sme v tej dobe nesnívali, že raz si i my budeme môcť odbehnúť do Viedne, či kdekoľvek čokoľvek len tak kúpiť. Vtedy niečo nepredstaviteľné!
Postlali nám v hosťovskej. Nedovolila som Jane spať v tých voňavých čistých perinách. Spali sme na zemi v spacákoch na karimatkách. Veď im nebudeme robiť ešte škodu. Nechápala, ale poslúchla a stále o takýchto mojich divných nápadoch hovorila známym na pobavenie. Ale i tak sme nespali. Celú noc okolo našich batohov šramotili myši, ako sme sa ráno dozvedeli. Mali sme v nich zásoby jedla. Najvoňavejšie pre ne boli asi dve štangle najdrahšej trvanlivej salámy vtedajšej doby u nás, ako naša šetrivá a výdatnejšia strava na čo najdlhší čas.
V tej tme však naše hrôzostrašné predstavy o dôvode šramotenia mali oveľa hororovejšie predstavy brániace spánku v tak vzácnom ubytovaní. Tie pavúky v búdke von pri zastávke by boli ticho, ale nezaspali by sme ani tam. Ranné vysvetlenia našich nočných strachov pri raňajkách a hlavne za svetla už boli zábavné.
Chlapci mali doraziť ku spomenutej búdke vedľa konečnej autobusu v doline pred alpskými štítmi až poobede. Nechali sme si teda batohy u našich nových známych a vybrali sa konečne do hôr. Obzerali si stienky, ale skôr sme vystúpili hore k priesmyku. Urobili sme si nenáročnú túru, aby sme sa aklimatizovali v novom prostredí. Kopce sú krásne ako u nás. Len tie doliny sú oveľa rozľahlejšie. A suchšie. Je tam menej zelene aj v nižších nadmorských výškach.
Dostali sme sa k nenápadnej horskej chate podobnej tým našim tatranským. Kuča sa volajú. Vodu sme si so sebou vzali, ale nestačila nám. Spoliehali sme sa, že si ju doplníme na chate. Tá tam ale bola poriadne drahá! S pobavením sme zistili, že rum je na chate oveľa lacnejší ako čistá pitná voda. Tak sme sa dali na rum, aby sme zabudli, že sme smädné. Hlúpy nápad.
Večer sme sa už na dohodnutom mieste stretli podľa dohody s našimi chalanmi. To už sme spali všetci na karimatkách za búdkou. Dlho sme si rozprávali o zážitkoch z cestovania. Hlavne sme ale pripravovali už prvé lezenia v doline na rozcvičenie sa. Aj tieto stienky a trasy mal Jožko dôkladne pripravené a premyslené. Vlastne si nás aj takto odskúšal a pripravil do väčších výšok.
Bolo nám už s nimi lepšie a ľahšie na duši. Tešili sme sa na tú hlavnú náplň tejto výpravy, ktorú nám osud a naše štátne úrady dopriali. Neverila som si veľmi, mala som obavy zo svojej kondície a schopností. Nikdy som neliezla nejaké veľmi náročné cesty. Som skôr pôžitkár. Teší ma dotyk so skalou, výhľady, hory.
Jožko bol spokojný. Zdalo sa. Veď by nás na ten Jalovec nevzal. Ešte vždy mohol zmeniť rozhodnutie. Úprimne, aj sa mu dnes čudujem, že si nás uviazal na lano. Zároveň ho obdivujem a dodnes som mu veľmi vďačná. Ak aj pochyboval, nedal to na sebe vidieť. Je to proste krásny človek!
Po spoločnom dni lezenia sme sa na ten ďalší mali presunúť pod tú našu hlavnú lezeckú cestu na Jalovec. Do auta ku chlapcom sme sa nezmestili, ale vzali nám batohy. To nám pomohlo a uľahčilo prechod horami na dohodnuté miesto.
Naplánovali sme si cestou zdolať Triglav. Zvládli sme ho s minimálnou výbavou. Časovo bolo prekonávanie vzdialeností oveľa náročnejšie ako v našich horách. Dokonca sme cestou stretli i skupinu mladých Slovákov. Turistov tu bolo vo väčšom množstve ako v doterajších častiach Alp, kde sme boli.
Len ten zostup nám už akosi dôstojne nevyšiel. Skončili sme za tmy na úpätí hôr pri chate, kde títo naši krajania mali zabezpečené ubytovanie. Mohli by sme si aj my kúpiť, keby sme toľko stále nešetrili. Spali sme nakoniec na stoloch pred chatou, za ktorými sme ešte večer spolu sedeli a popíjali a rozprávali sa dlho do noci. Boli ku nám veľmi milí, lebo nám aspoň požičali teplé svetre na noc. V horách bola v noci naozaj zima. Tak, ako u nás. Na ňu sme sa nepripravili dobre. No a z tých požičaných svetrov sme tiež mali previnilý pocit. Zababušili sme sa do nich prepotené , špinavé a neumyté. Žiadna mimoriadna večerná hygiena nebola vzhľadom na naše šetrné vybavenie a šporovlivosť. Také sme boli šikovné!!!
Na druhý deň sme pokračovali ďalej do doliny dokonca neroztopenými snehovými poliami ukrytými v tieni strmých svahov.
S radosťou sme sa stretli s našimi chlapcami a batohmi na dohodnutom mieste v širokej zelenej doline, kde už bolo postavených veľa stanov okolo väčšej chaty. Aj my sme si tu postavili svoj s vidinou lepšieho spánku po tej nepríjemnej noci hore v horách. Varievali sme si výdatné ovsené vločky na raňajky. Aj vtedy, keď okolo nás prešiel majiteľ chaty a sledoval nás. Že si nás musí porátať, lebo zasa sa budú uňho informovať tí naši, koľkí sme boli.
Na druhej strane hrebeňa hôr bolo Taliansko a tam vraj väčšina Slovákov odtiaľ smerovala natrvalo do emigrácie.
Prekvapilo nás to. Ani jeden z nás nad tým neuvažoval. Všetci sme sa vrátili pekne domov po našom výlete.
Chystali sme sa na výstup na Jalovec. Boli sme si pozrieť nástupovú cestu deň pred. Jožko rozhodol, kto bude s kým liezť. Ako budeme postupovať. V ďalší deň skoro ráno sme už museli byť oddýchnutí a pripravení na ťažkú cestu. Teda nebola najťažšia, ale náročná poriadne. Pre mňa určite.
Bola som na lane s Jožkom. Myslím, že sa obetoval a ako najskúsenejší si ma vzal na zodpovednosť ako najslabší článok našej reťaze. Aj mi veľmi pomohol zdolať trasu. Určite boli chvíle, keď o úspechu aj sám pochyboval. Našťastie nikdy neprepadol panike, vždy zachoval kľud a rozvahu. Je jednoducho úžasný!!!
Cesta bola dlhá. Mohli sme ju zvládnuť do tmy na vrchol a tam bivakovať podľa plánu. Nestihli sme. Nocovali sme v stene. Ja vtedy jediný raz za mojej lezeckej kariéry. Ak sa tak dá nazvať. Navyše som mala výčitky, že komplikujem a spomaľujem celú skupinu. Ale keď sme na tej nečakanej malej plošine v stene zúfalo všetci hľadali cestu ďalej, už aj na pokojnom Jožkovi bolo vidieť mierne zneistenie. Podľa mapy získanej od skúsených horolezcov, ktorí tú trasu zaznačili, by sme nemali byť ďaleko od vrcholu. Ani sme neboli. Ale tým sme si ešte vtedy neboli istí. Stmievalo sa. Chystali sme sa na bivakovanie v stene. A vtedy sme kdesi vzadu videli okno v tom previse. Zázrak! To bol ten zázrak, ktorým sme mali postupovať k vrcholu. Naozaj nebol ďaleko. Ale došli sme ku nemu až ráno po noci v stene. Už sme neboli zúfalí, už sme vedeli ako ďalej.
No a ráno už bolo naozaj krásne, pokojné a jedinečné! Ľahko sme sa dostali k vrcholu. Tam sme sa tešili z východu slnka ako jediní v tej výške široko ďaleko. A videli sme vidmo. Ja prvýkrát v mojom živote. Zážitok!
Nádherné to bolo!
Jožko, ďakujem, že si nám doprial niečo také krásne s tebou zažiť.
