Chcela som byť zamilovaná. Spamätávala som sa z rozchodu s posledným frajerom.
Malo to tak byť.
Už som ale nechcela byť sama.
Stretávali sme sa s kamarátmi po večeroch v našej obľúbenej vinárni. Nie každý večer. Skoro. Ešte neboli mobily a internet. Takto sme trávievali spoločné večery. Tie dva televízne programy? A vôbec televízia pre nás nebola vhodným spoločníkom. Mali sme svoju hudbu, spoločné témy, vzájomné pochopenie.
Len tak rozmarne v ten večer som kamarátovi predniesla:
„ Ty poznáš tamtoho mladého muža pri vedľajšom stole? Celkom sa mi páči.“
Pohľady sa nám párkrát stretli. Bol v nich asi podobný záujem. Jednoducho sme si padli do oka. A Paľo nám pomohol.
Zoznámil nás.
Začali sme sa spolu stretávať, chodiť spolu kade tade, či len vysedávať i naďalej v tej dobrej klasickej spoločnosti.
Bolo to fajn.
Užívali sme si jeden druhého. Rozumeli sme si. Veľa sme rozprávali. Došlo i na nežnôstky. Bol starší, ale zabezpečený. Vždy upravený. Pripomínal mi jedného herca nielen výzorom. Zdalo sa, že všetko je, ako má byť. Náš vzťah bol na dobrej ceste.
Náznak nepokoja bolo priznanie, že je rozvedený a má dve deti. S manželkou nežijú spolu, ale vychádzajú celkom v pohode. S deťmi sa pravidelne stretáva a má ich rád.
Nevadí. Nič sa nedeje. Veď to je už v dnešnej dobe normálne. Nemala som už osemnásť. Bola som po výške v novom zamestnaní späť doma. Navyše naši sa tiež rozviedli. Možno práve preto, som s touto informáciou nemala až taký problém.
Nevadilo mi ani, že nemá vysokú. Len s maturitou. No a čo?
Prácu mal. Problém s financiami ani náhodou nemal. Na rozdiel odo mňa.
Náš vzťah sa sľubne rozvíjal. Dokonca aj maminka bola spokojná, že niekoho mám a neostanem jej doma na ocot.
V rodine mali svadbu.
Pozval ma na ňu. Chcel ma nenápadne predstaviť svojej rodine.
Veľmi sa mi do toho ešte po tých pár mesiacoch nechcelo. Zdalo sa mi to priskoro zaväzujúce. Ale napokon som súhlasila. Veď stále som mohla zo vzťahu vycúvať, keby niečo nebolo v poriadku. Tak som to cítila.
Problém nastal u nás doma.
Maminka sa dozvedela, že Juraj je rozvedený.
Práve pred tou svadbou. Rezolútne sa postavila proti.
„V žiadnom prípade tam nepôjdeš! S rozvedeným teda chodiť nebudeš! Taká hanba! A ak teraz na tú svadbu pôjdeš s ním, už ťa doma nechcem vidieť. Ani sa nevracaj!“
Vrátila som sa ráno, zbalila si veci a odišla ku kamarátke. Poslúchla som ju. Urobila som, čo chcela.
Na svadbe jeho netere bolo celkom príjemne. Brali ma ako súčasť rodiny. Pomáhala som nevestinej mame niečo priniesť z domu. Len tak nezáväzne sme spolu rozprávali. Juraj nás sledoval so spokojným úsmevom. Viem si predstaviť, že ma mala ohodnotiť. Boli sme si sympatické navzájom.
Ale na druhej strane to bola výnimočná situácia.
V tej dedine som bola prvýkrát. Nikoho som tam nepoznala.
Svadba sa konala v miestnom kostole. Svadobná hostina v dedinskom kulturáku. Všetko bolo slávnostne pripravené. Mladucha so ženíchom boli tiež vydarení. Krásni.
Všetci sa dobre bavili. Nikto nebol prehnane opitý. Žiadne bitky.
Aj my sme sa bavili. Väčšinou spolu. Sem tam ma s niekym zoznámil. Viedli sme rozhovory s jeho blízkymi, či spoločnými priateľmi svadobčanov.
Nenápadne som sa dozvedela, že tie dve deti sú jeho. Obzerali si ma trochu. Ale to všetci. Nevadilo. Dokonca sme pri spoločnom tanci boli i vedľa seba. S Jurajovou dcérou som sa držala za ruku. Usmievala sa na mňa a mali sme rovnakú radosť z danej chvíle.
Ona vedela, ja nie.
Ich mama, jeho bývalá manželka, na svadbe nebola.
Ani ostatným situácia asi tiež nebola najpríjemnejšia.
Ale zvládli sme ju nenápadne. Žiadne hádky, zlé pohľady. Ani komentáre.
Relatívna pohoda.
Prenocovali sme u Juraja. Býval pri svojej mame v rodičovskom dome. Staršia pani zmierená s osudom. Trochu znepokojená. Žiadne veľké debaty sme neviedli. Len sme sa sucho zobrali na vedomie bez dlhých rečí či otázok. Slušne.
No a ráno sa stalo, čo si moja maminka priala. Zdalo sa mi, že je možno už i pravý čas na vlastný život a vlastné rozhodnutia.
Nebolo to až také jednoduché a ľahké.
Maja mala malý jednoizbový byt v prízemí. Mohla som spať na sedačke.
Určite nie dlho.
Zháňala som si podnájom.
Juraj chodil ku nám. Povzbudený situáciou v mojom živote. Asi to pokladal za dôležitý krok i v našom vzťahu.
Maja ho teda chvíľu brala ako súčasť nášho vzťahu. Bola zhovievavá ku mne. Čakala, že si svoju situáciu vyriešim. Určite nečakala, že u nej ostanem nadlho. Toľko miesta zasa u nej nebolo a ani to nebolo vhodné dlhodobé plánované riešenie.
Juraj sa u nás cítil v pohode. Staral sa o nás. Zásoboval nás. Varil nám. Bol tak rodinne založený.
My ešte nie.
Nebolo to ono.
Nevážila som si tie jeho luxusné tuzexové darčeky. Ani drahé vzácne jedlo, s ktorým nemal problém a doprial nám ho obom.
Akosi sa mi už nechcelo zapojiť do jeho vysnívaných plánov o spoločnej budúcnosti kdekoľvek a akokoľvek budem chcieť. Nech len poviem a rozhodnem. On všetko zariadi, vybaví.
Rozišla som sa s ním.
Nedalo mi inak.
Naozaj to nebolo ono.
Možno by som mala všetko v živote ľahšie. Mala by som naozaj všetko, po čom by som zatúžila.
Ale to takto asi nechodí.
Jednoducho som to necítila ako to pravé. Nevážila som si.
Nemali sme problémy. Vôbec sme sa nehádali.
Juraj vždy ustúpil, keď bol náznak niečoho nepokojného. Prispôsobil sa.
Nerozumel prečo, ale pochopil, že je koniec.
Prestal chodiť.
Vrátila som sa ku maminke. Veď sme sa rozišli.
Podľa jej priania.
Síce to chvíľu trvalo. Aj kadečo sa udialo. Ale bolo podľa nej.
Nie nadlho. Tiež sa mi podarilo osamostatniť. Ale to je už iný príbeh. Tiež zaujímavý a veselý.
Vydala som sa, za koho som sa asi mala vydať v svojom živote. Máme spolu dve deti. Teraz už dospelé.
Keď som bola s malou dcérou u lekára, sedel oproti na lavičke. Tiež čakal. Na manželku s dcérou. Boli práve vo vnútri.
Pokojný. Upravený. Dobre vyzeral. Ešte lepšie ako pred rokmi. Je to nespravodlivé. Zdá sa mi, že muži starnú do krásy.
Pohľady sa nám stretli. Mlčky.
Moja dcéra behala. Naháňala som sa za ňou spotená, neupravená, pribratá.
A tak som si vravela:
„ Asi si v tejto chvíli vravíš konečne, že sa dobre stalo, keď sme sa rozišli.“
To už nehovorím o chvíli, keď sa ku nemu pridala manželka s dcérou.
Krásna, štíhla, upravená, namaľovaná. Skrátka reprezentatívna.
Trošku veliteľská podľa pokynov a správania. Rázna.
Ale to sa mi len v tom chaose myšlienok mohlo zdať.
Malo to tak byť.
