Predminulú sobotu som sa vybrala do Košíc navštíviť mojich kamarátov. Z Užhorodu, kde teraz bývam, je to len kúsok, oveľa bližšie ako z môjho miesta trvalého bydliska. Po štyroch hodinách spánku (v noci som písala weekly report a pozerala superstar) som nasadla na raňajší autobus v očakávaní raňajok a teplej kávičky v domácom prostredí Peťovho a Lenkinho bytu.
Autobus meškal 20 minút. Teda presnešie 20 minút po plánovanom odjazde ešte čakal na stanici, či náhodou neprídu nejakí cestujúci, lebo spoj odchádzajúci po ňom zrušili. Ujo autobusár mi povedal, že sa platí až na konci cesty, čo by ma bolo bývalo prekvapilo nebývať pár týždňov na Ukrajine.(Naša tlmočníčka Anna nám pri každej príležitosti vraví Everything is possible). Kým sme dorazili na hranice, bola som úple premznutá. Na ukrajinskej strane sme čakali len polhodinu. Vzhľadom na to, že pred nami bol len jeden poloprázdny autobus sa mi dĺžka čakania zdala neadekvátna. Ale ujo colník bol na mňa milý, aj keď som si zabudla ten imigračný doklad, ma pustil von z Ukrajiny.
Slovenská strana je nightmare. Hlavne po zrušení vízovej povinnosti slovenských občanov a po zrušení platenia víz ukrajinskými občanmi (víza dostanú bezplatne, na požiadanie). Som zástanca bezvízovej politiky, ale teraz už aj z vlastnej skúsenosti viem povedať,aké problémy to colníkom prináša. Možno kvôli tomu stresu a neustálemu podozrievaniu všetkých imigrantov z pašovania cigariet sú naši colníci takí zamrační a nepríjemní. Špeciálne pán inžinier Neviemkto, ktorý si myslel, že je Ktoviekto a pri predkladaní dokladov drzo tykal dvom ukrajinským chalanom.
Pán inžinier Neviemkto zmizol na určitý, dlhý čas s približne dvadsiatimi pasmi všetkých cestujúcich nášho autobusu a my sme ďalej čakali v „príjemnom“ prostredí ľadovo chladného autobusu. Potom nám, chvalabohu, kázali vystúpiť a zohriať sa v budove colnice. Postavili sme sa do radu, pozdĺž pultu, na ktorý sme vyložili všetky naše veci a čakali...a čakali...a čakali... Kým prišiel pán inžienier Neviemkto, dal naše pasy pánovi Prehľadávačovi a ten nám očekoval batožinu, zozberal colné vyhlásenia na prevoz 20 škatuliek cigariet, a potom sme konečne mohli ísť.
Počkať, počkať, ešte posledné zastavenie krížovej cesty! WC. Dámske WC na slovenskej strane colného priechodu Vyšné Nemecké je umiestnené na prízemí jednej z budov colnice. Pri čúraní, inú potrebu si tu ani neviem predstaviť vykonávať, sa môžete kochať pohľadom na parkovisko pred colnicou a vzhľadom na veľkosť a výšku umiestnenia okna vám okoloidúci môžu previesť komplexnú rektoskopiu. Teda, ak si na misu nesadáte, čo by som každopádne odporúčala. WC nesplachovalo a pamätalo cestujúce minimálne z dvoch dní dozadu (bolo zapchaté), voda v umývadle netiekla, veď aj tak ste sa nemali čím utrieť, tak načo si umývať ruky.
Bolo 10 hodín, keď mi môj kolega, Miško, poslal sms, že už pristál v Kyjeve. Z Užhorodu odlietal o 7:30 ráno, vtedy, keď som ja nastupovala do autobusu. Bolo 10 hodín ráno, keď sme sa pohli z hraníc vzdialených asi 15 minút autom od nášho ukrajinského bytu.
Toto bola moja štvrtá dvojica prechodov cez Vyšné Nemecké, a teda čakanie, kontroly a hnusné WC som už očakávala. A ani nepovažujem svoj zážitok za niečo zvláštne a výnimočné. Len ma tak napadlo, čakajúc v colnom priestore, že z niekoľko tisíc kilometrov hraníc Európskej Únie my máme práve tieto - východné, s Ukrajinou. A hoci sa sem-tam tvárime ako niečo viac, ukrajinskí gastarbajteri si vyslúžia mnohé nelichotivé poznámky, pýšime sa vyššiou životnou úrovňou a lepšími cestami, na colnici nevidíte žiadny rozdiel. Ešte asi chvíľu potrvá, kým prívlastok východný nebude považovaný za slovo hanlivé.
