Opúšťam ťa a ty si to možno ani nevšimneš. Koľko už bolo takých! Premleli sa tvojím životom, usmievali sa na teba pri prechádzke pri rieke, pozorovali ste spolu západy slnka, roztopašne utekali na nočný autobus, ty si ich objímal a nechal sa zamilovávať na celý život. Koľko ich bolo a koľké sa už zbalili a nechali ťa vyžívať sa vo svojej jedinečnosti samého, chytať do sieti nové a nové obete, a pritom idúc svojou vlastnou cestou.V tom tvojom zhone ani nezbadáš, že ti niekto chýba.
Náš vzťah bol vždy taký „love and hate“. Mračieval si sa na mňa celé dni bez náznaku úsmevu, nechal si ma naučiť sa a prejsť všetko tou ťažšou cestou. Nechal si ma plakať v dopravných prostriedkoch osamelú a bezradnú, ale niekedy si súcitne plakal so mnou celé hodiny aj týždeň, keď bolo treba, nakoniel som sa na teba hnevala a kričala už dosť a ty si ma vtedy nenávidel a plakal ešte viac. Sústredene si sa venoval práci, nikdy si si nenechal nič ujsť, tvoj aktívny život bol rýchly a zastavil sa asi len keď snežilo.Vtedy si sa nadýchol z hlboka a upokojil sa, akoby ti myslou preleteli nejaké príjemné spomienky.
Zažili sme spolu úžasné dobrodružstvá a v tvojej prítomnosti som spoznala skvelých ľúdí. Rád si sa fotil, keď bolo pekné počasie, na všetkých mostoch Temže som stláčala spúšť a ty si pózoval – majestátny s vetrom vo vlasoch. Cítila som sa s tebou ako vo filme, slododná a plná života, inokedy hlavná hrdinka sociálnej tragédie, úplne na dne, s pár mincami vo vrecku, cez cieľa. Ale aj také sú filmy.
Všetky filmy sa skončili a kino je zatvorené a ja ťa opúšťam, opúšťam ťa, Londýn. Ale nikdy na teba nezabudnem, tak ako nikdy z mojej hlavy nezmažem to miesto, kde som unikala zhonu, dívajúc sa na hladinu Temže, domy s ateliermi na druhom brehu, London Bridge a vysvietené doubledeckre. Stojím tam s požičanou cigaretou, bez kabáta ma striasa zima. Vravím ti, že si krásny a mám ťa rada. Vravím ti, že sa cítim ako vo sne.
Na letisku som trochu plakala. Neužívala som si chvíle pred odletom, ako to zvyknem, náhlila som sa a mala som ťažkú tašku, volalo mi pár ľúdí na rozlúčku, skoro som zmeškala lietadlo a ty si sa mračil. Tak toto je ono...Naozaj odchádzam. V hlave sa mi prehrávalo Fergiine Big girls don’t cry dookola a dookola ako v rádiách pred dvoma rokmi. Nikdy sa nič úplne neskončí. Nastupujem do lietadla a beriem si so sebou kúsok teba, na druhej strane letiska práve pristála tvoja budúca láska.
P.S.: Miláčkovia moji, moje nové články (zatiaľ iba jeden), nájdete na www.sietovka.sk v rubrike Straty a nálezy. Teším sa na vašu návštevu.
