Keby niekto o mne natočil film, bol by vodový ako Kieslowského Modrá. Málo dialógov, veľavýznamné obrazy, potichu by som prišla na prázdnu plaváreň, jedným skokom rozrazila nehybnú hladinu, akoby sklenú, plávala pod vodou a celé kino by zaplavili zvuky podvodnej vody, čo hučí v ušiach a necháva nás samých s našimi myšlienkami. Tie sú iné ako na vzduchu, také očistené a prefiltrované, pod hladinou sme slobodní, ale patríme vode, skoro rozpustení, kým sa nedotkeme bazéna, kým nestúpame po schodíkoch zasa do sveta ľudí. A potom záber na bosé nohy ťapkajúce po studených obkladačkách, otáčam kohútikom a prúdom sa mi do tváre valí voda, zmývam si vlasy...
Možno by film o mne režíroval Wenders a ja by som bola on, Nad oblakmi, cestovala z miesta na miesto a stretávala sa s príbehmi a ich ľuďmi, a potom v lietadle rozmýšľala nad každým detailom, rozmýšľala, čo si z nich pamätám, tváre a deje, jedno okno, toho taliana, lebo bol pekný a francúzske mestečko v záline, jeho rannú atmosféru, šumenie mora a vôňu croissantov. Sedela by som v lietadle, v autobuse či vlaku a rozmýšľala, koľko príbehov skrížilo ten môj, koľko ľudí hralo v mojom živote dôležitú úlohu, či si spomínam na tých, čo boli iba komparz...
Na víkend som bola v mojej krčme v lese a robila poslednú poslednú šichtu. Na stanicu ma viezol Oliver, taký mladý angličan, so suchým, cynickým humorom, ktorý som na ňom špeciálne zbožňovala, konzervatívny, čo nechápal moje vymyslené story o zákaznikoch. Živo si spomínam na deň, keď ma začal mať rád a prvýkrát ma buchol táckou po hlave, nikdy sme si nepodali si ruky, nepobozkali sa na privítanie, len niekedy sa ma dotkli, keď sme sa bili a robili si zle ako malé deti. Videli sme sa pravdepodobne posledný krát, sťahuje sa preč, aj keď sme si povedali See you a Keep in touch a objali sa prvý a asi aj posledný krát. Hovorím mu, choď už, lebo sa rozplačem a bude to trapné, už som za tebou plakala pred mesiacom, a tak zmizol a ja som celé naše vybudované kamarátstvo zahodila do spomienkového koša, bum, ako popísaný papier.
Koľko ľudí prešlo mojím životom? S koľkými sme si povedali See you soon a už sme sa nikdy nevideli? Keď som mala štrnásťnásť, leto a totálne perfektnú pouličnú partiu, ocko mi hovoril, že veď to nás prejde, celé to kamarátstvo. Neverila som mu a hovorila, že to nechápe a on mal pritom pravdu. Ešte pár rokov potom som optimisticky verila, že veci sa nekončia a úplne vážne hovorila Uvidíme sa. A aj keď sme sa uvideli, nebolo to už ono a bolo nám to jedno, lebo veci sa zmenili, odplynuli, my sme sa zmenili. Teraz plačem už určitú dobu pred lúčením, lebo mi jej ľúto, že niektoré chvíle sa jednoducho nevrátia. Tie vzťahy sú stále niekde uložené, niekde v našich spomienkach, ale majú už status neaktívny, postupne z nich čo-to zabúdame, akoby sme strácali kúsky puzzle.
Vystupujem na Charing Cross a je mi zima, aj keď som zakuklená v obľúbenom šále, argentínskom, kúpenom v posledný deň za posledné prachy, v hlave sa mi odvíja krátky filmy o malom trhu v La Boca v Buenos Aires a o predavačovi, čo sa snažil strašne ošklbať amerických turistov, dodnes si neodpustím, že som nevidela argentínske tango tancovať... Hneď som našla zastávku dvadsaťdeviny na Trafalgar Square, dobré znamenie, začínam tu žiť, už sa vyznám, večerným mestom na Finsbury park, ulice sú plné príbehov a ich ľudí, kým ich nepoznáme, akoby boli iba 2D kreslené postavičky, tretí rozmer im dáva ich story, kam idú, kto sú, či sa zmestia do nášho sveta...
Pár staníc metrom a pár minút peši a už odomykám dvere svojho nového, londýnskeho domova, Wojteka zdravím Češč a on mi odpovedá Ahoj, naša international language, hovorím, že som bola busy, makala celý deň, on ráno vstáva o piatej, ešte dojem zbytky piatkového jedla, dám si sprchu, teplý čaj, napíšem článok a ráno vstanem a zabudnem na lúčania a smútky, hodím to do spomienkového zakladača, už odtučnené od príliš kalorických emócii. Zajtra svoj malý, bezpečný, lesný svet, čo ma doteraz chránil, zmením na víkendový dom (Graham povedal, prídi kedykoľvek, si tu ako doma, a na Vianoce musíš, ak budeš v Anglicku, neprísť je protizákonné) a v novom svete sa musím postarať sama o seba, zajtra zavolám novému šéfovi, vybavím formality a kúpim si konečne návliečky...
