Vracajúc sa večer domov, pod nohami mi šuchotali listy a v rukách dve igelitky s nákupom, rozmýšľala som na výhodami jesennej lásky. Prečo by sme sa mali šablónovito zaľubovať na jar, v máji hromadne bozkávať pod čerešňami, milovať sa v lete prikrytí hviezdami a rozchádzať na jeseň? Možno existuje lásková typológia a ja som jesenný typ. Pre mňa existuje tisíc dôvodov zaľúbiť sa práve teraz. Predlžujúce sa večery, teplé žlté svetlá žiaroviek, smútky, ktoré zaženie len silné objatie, upršané rána a celé dni v posteli, zvýšená potreba fyzickej aktivity, nedostatok endorfínov a moje stále studené nohy...
Od poslednej ľúbim ťa lásky, čo mi zohrievala nohy minulú zimu, mám o 256 dní dlhšie vlasy. Trošku ich zastavili nožnice kaderníčok, dvakrát ale zbytočne. Keď sa češem, hrebeňom prechádza všetok ten čas, mesiac po mesiaci, centimeter po centimetri, nezastaví sa. A môj vnútorný hlas, ako v Panne a netvorovi, šepká: „...mala by si milovať, ty nežiješ bez vysokých pocitov, nepíšeš, nevládzeš...“
A tak chcem všetko rýchlo a hneď. Nechce sa mi čakať, kým vybudujem pevný vzťah. Nepotrebujem žiadne záruky a prísahy, chcem ten krásny high pocit, skvelé chvíle, ktoré, pri spomienke na ne, vytvoria záhadný úsmev a telom mi prejde vlna vzrušenia. Chcem sa všetko rýchlo a hneď, lebo teraz som smutná, zmoknutá, teraz potrebujem zohriať a objať! A tak nekráčam za láskou pokojne a potichu, ale bežím a moje rýchle kroky môžu vyplašiť plachú ale vzácnu zver. Každý deň sa za to päť minút nenávidím.
Už minulý týždeň som sa rozhodla, že sa zaľúbim a v sobotu som pila varené víno. Bolo presne také, ako som si ho predstavovala. Ako si ho pamätám. Červené, sladké, voňavé a horúce. Aj pocity boli rovnaké. Aké to bude s láskou? Bude taká, ako si ju pamätám? Budem strašne usmiata a nekompetentná? Budem jej mať plnú hlavu? Nepopáli ma? Zohreje ma?
Rozhodla som sa, že sa zaľúbim a vyšla som rebríkom až hore na rampu. A teraz tam stojím. Už som úplne ready, lano priviazané o nohy, inštrukcie poznám, nie som tu prvýkrát. V duchu si hovorím Raz, dva, tri... JUMP..., ale nič sa nedeje. Fascinuje ma úžasný výhľad z tej výšky, spomínam si na pocit z voľného pádu, nebojím sa, ale nemôžem sa pohnúť. Nemôžem sa pohnúť, lebo viem, že nech som lano stokrát premerala, opäť bude pridlhé a ja sa zraním, alebo zraním niekoho. Tak tam stojím a čakám. Úplne ready, inštrukcie poznám. Väčšinou skáčem sama, nebojím sa, mám to rada, ale zrazu nemôžem. Stojím na okraji rampy, podo mnou priepasť s názvom Láska a ja čakám, kým ma niekto postrčí...
