V tomto článku sa zameriavam na osobné skúsenosti a prístupy, ktoré preukázali, že ľudský prístup a snaha môžu zmeniť životy. Dokázal som to a verím, že môžeme dosiahnuť oveľa viac, ak budeme mať odvahu a trpezlivosť.
O Rómoch na Slovensku sa vo všeobecnosti napísalo veľa. Väčšina príbehov a článkov je obsahovo podobná. Nechcem sa tým dotknúť žiadneho prispievateľa alebo novinára, ale uznajte, že osady, chudoba, neslušné správanie, trestné činy, hudobné festivaly, tancovačky a podobné skutočnosti sa u nás na Slovensku vyskytujú alebo uskutočňujú po desiatky rokov.
Čo by ste povedali na obsah článku o tom, že „Celý svet vie, že vieme tancovať a spievať, je načase ukázať, že vieme aj pracovať.“ V skutočnosti je to moje krédo. Nie že by som nemal rád zábavu alebo dehonestoval ľudské práva, naopak, myslím si, že najväčšie ľudské právo je mať zamestnanie a dôstojne sa postarať o rodinu. Tak možno zabezpečiť napríklad to, čo je u nás „všetkých“ štandardné: jedlo, vodu, elektrinu, pripraviť deti do školy, kúpiť pomôcky a podobne.
A keď sa pýtate, ako to chcem dokázať, aby Rómovia, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní, pracovali? Moja odpoveď je: ja som to už dokázal. Stačí mať ľudský prístup a snahu niečo spoločensky dokázať. Niečo, za čo nedostanete zaplatené, ale v skutočnosti, ak dáte prácu Rómovi, stali ste sa oficiálne prispievateľom do spoločnosti, ktorá nám chýba, a tvoríte podstatu Slovenskej republiky. Môžete byť hrdý Slovák. Nie ten, kto podvihne vlajku Slovenskej republiky a vulgárne nadáva, ale vy. A dokonca si zaslúžite od štátu podporu.
Chápem, že nie je jednoduché zamestnať človeka, ktorý má exekúcie, zanedbanú hygienu, jazykovú bariéru a jeho morálka (disciplína) je na úrovni dieťaťa. Chcem vás ubezpečiť, že vás úplne chápem. A ten pocit, keď na druhý deň nenastúpi do práce, alebo sa vypíše na maródku, sú skutočnosti a fakty. Preto nepochopím, ako samozvaní rómski lídri od rána do večera rozprávajú o ľudských právach a rasizme. Samozrejme, sú to veľmi dôležité témy, ale nehovorte mi, že za 34 rokov sa nenašiel jediný rómsky zmýšľajúci človek, ktorý by si povedal, že nemá zmysel robiť kultúrne festivaly, ktoré sú iba zopár kilometrov od miesta, kde Rómovia nemajú ani splachovacie WC?
Možno si poviete, že práve kultúrne festivaly boli pravdepodobne financované z fondov pre kultúru národnostných menšín. Neviem, asi áno, ale to predsa neznamená, že ak takýto fond existuje, budeme permanentne zneužívať spoločenský štatút na získanie týchto prostriedkov. A ešte k tomu to ide mimo chudoby. Aspoň keby usporiadali „náučné kultúrne festivaly,“ keď ich tam majú po kope. Ale obsah týchto festivalov sa skladá z populárnych kapiel z YouTube. Ach, aké kultúrne... Hlavne, že majú čísla.
Vrátim sa späť k zamestnávateľom. Ste a sme dôležití práve preto, že si uvedomujeme každodenné problémy. Dokonca my sme tí z praxe! Spomenul som podporu od štátu. Áno, už dnes konatelia sociálnych podnikov, ktorí zamestnávajú sociálne znevýhodnené MRK, môžu za určitých podmienok získať takúto podporu. Ale to je na samostatný článok, pretože okolo toho je aj množstvo byrokracie a administratívnych prekážok.
Prosím, nestrácajme trpezlivosť a tolerantnosť. To sú práve tie aspekty, samozrejme ich je viac, ale pri MRK je to asi najpresnejšia definícia.
