Milí čitatelia, tento článok nie je osobným útokom na žiadneho splnomocnenca vlády pre rómske komunity.
Nie je podstatné, či hovoríme o súčasnom splnomocnencovi, bývalom splnomocnencovi alebo o komkoľvek, kto túto funkciu zastával pred nimi.
Rómsku problematiku treba hodnotiť triezvo. Nie podľa festivalov, populistických akcií a verejných prestreliek, ale podľa toho, či po ľuďoch vo funkciách zostávajú riešenia, ktoré fungujú aj v praxi.
A tu vzniká základná otázka: Je splnomocnenec vlády pre rómske komunity tvorcom systému, alebo iba jeho vykonávateľom?
Ak sa pozriem na súčasného splnomocnenca vlády pre rómske komunity, môj názor je, že je skôr vykonávateľom systému než jeho tvorcom. Uvediem konkrétny príklad.
Práca namiesto dávok. Myšlienka? Výborná. Súhlasím s ňou. Človek, ktorý môže pracovať, nemá byť dlhodobo udržiavaný v pasivite. Štát nemá financovať beznádej. Sociálny systém nemá byť skladisko ľudí, ale nástroj, ktorý človeka posunie ďalej.
Lenže medzi dobrou myšlienkou a funkčným systémom je obrovský rozdiel. Ak človek poberá dávku alebo dávky, odmietne prácu a systém ho vyradí, na prvý pohľad to vyzerá spravodlivo. Jedna časť spoločnosti si povie: konečne poriadok. Druhá časť si povie: ďalšia tvrdosť voči chudobným, lenže skutočný problém je inde...
Človek sa po čase môže znova zaevidovať. Znova vstúpi do systému. Rovnako má nárok sa v ňom zorientovať. Logicky mu hneď v prvý deň, alebo prvý mesiac nebude automaticky ponúknutá práca tak, aby sa celý proces začal odznova s okamžitým dôsledkom. A výsledok?
Systém sa tvári tvrdo, ale v skutočnosti sa krúti v kruhu. Vyhodí človeka, potom ho opäť prijme, potom ho znova administruje, potom sa znovu rieši, čo s ním. A spoločnosť má pocit, že sa niečo deje, ale v realite sa len presúva problém z jedného stola na druhý.
To nie je riešenie, to je neefektívny systém postavený na dobrej myšlienke. A práve tu je rozdiel, medzi politikou a systémovým myslením.
Ja osobne by som k myšlienke „práca namiesto dávok“ nepridal len tvrdšiu sankciu. Pridal by som nadstavbu. Digitálnu, merateľnú, transparentnú.
Takú, kde by existovala dátová karta človeka, história ponúk, dôvody odmietnutia, zdravotné a sociálne prekážky, prepojenie s úradom práce, obcou, komunitným centrom, sociálnym pracovníkom, zamestnávateľom, potravinovou bankou, neziskovým sektorom a samosprávou.
Takú, kde by bolo jasné, kto človeku prácu ponúkol, akú prácu mu ponúkol, či bola reálne dostupná, či sa tam vedel dopraviť, či mal zdravotné obmedzenia, či mal vyriešené bývanie, deti, exekúcie, doklady, základné návyky. Lebo ak toto nevidíme, tak sa iba hráme na spravodlivosť. A ak toto vidíme, vieme rozlíšiť dve veci. Kto pomoc potrebuje, a kto systém zneužíva. Bez emócií, a kolektívneho obviňovania.
Ak štát povie „práca namiesto dávok“, nestačí človeka vyradiť z evidencie, ak neprijme prácu, a tváriť sa, že problém zmizol. Musí byť jasné, či prácu naozaj odmietol, prečo ju odmietol, kto mu ju ponúkol, aké mal prekážky a kto je za ďalší krok zodpovedný. A hlavne musí byť jasné, či peniaze, ktoré štát míňa, prinášajú výsledok alebo len ďalšiu vrstvu administratívy. Systém musí stáť na udržateľnom financovaní, logike, dátach a merateľnom výsledku. Ak niečo funguje, má to hodnotu aj bez toho, aby to niekto umelo držal pri živote cez projektové peniaze.
A presne tejto tvorbe funkčných systémov sa chcem venovať ako predseda Inštitútu systémových inovácií.
Žiť z grantov, NFP alebo eurofondov nie je stabilné. Verejne deklarujem, že systém, ktorý chcem budovať, nemá stáť na grante, NFP ani eurofondoch. To vylučujem.
Pri druhej časti problému sa zastavím pri spôsobe, akým sa u nás rieši diskriminácia Rómov vo verejnom priestore.
Pri Petrovi Pollákovi mi dlhodobo prekáža spôsob, akým sa citlivé problémy často menia na verejné gesto namiesto toho, aby z nich vznikol funkčný mechanizmus. Uvediem príklad.
Politik uverejní video na sociálnych sieťach. Róma niekde neobslúžili, vyhodili alebo nevpustili. Celé to pôsobí ako skrytá kamera. Wow efekt je okamžitý, verejnosť má emóciu a názor vznikne skôr, než sa preveria fakty.
Lenže jednostranný záber nie je systém. Môže upozorniť na podozrenie, ale nemôže nahradiť riadny postup, ktorý preverí, čo sa skutočne stalo, a ochráni ľudí na oboch stranách.
Róm vstúpi do podniku a povedia mu, že ho neobslúžia, lebo „majú zlé skúsenosti s touto komunitou,“ treba to pomenovať. Áno, je to diskriminácia slušného človeka, a takéto správanie nemá mať v normálnej spoločnosti miesto. Zároveň treba povedať aj tú druhú nepríjemnú pravdu. Niektorí ľudia sa naozaj nevedia správať, iní zase robia hanbu vlastnej komunite. Sú aj takí, ktorí svojím správaním ničia meno aj tým Rómom, ktorí pracujú, platia účty, vychovávajú deti, rešpektujú pravidlá a chcú žiť normálny život. A toto sa musí vedieť povedať naraz. Bez rasizmu, alibizmu, a falošnej politickej korektnosti. Ak slušného Róma niekde neobslúžia len preto, že je Róm, je to hanba, ale ak sa niekto v podniku správa ako dobytok, je to tiež hanba. Štát má chrániť práva oboch strán, nie vytvárať pouličné divadlo, ani chodiť s mobilom do podniku a točiť pracovníčku, ktorá tam možno iba stojí za pultom, plní pokyny a nie je tvorcom problému. Ak verejný činiteľ alebo politik vezme mobil a ide robiť poriadok do ulíc, nie je to systém. Je to gesto. Ak existovali desiatky alebo stovky podnetov od Rómov, ktorí zažili diskrimináciu, malo vzniknúť niečo viac než video, alebo gesto.
Mala vzniknúť linka, digitálny systém podnetov, jasný postup, databáza prípadov. Následne prepojenie na kontrolné orgány, právna pomoc, mediácia...
Ochrana zákazníka aj prevádzky. Možnosť preveriť, čo sa stalo. Oddeliť skutočnú diskrimináciu od konfliktu, ktorý vznikol zo správania konkrétneho človeka. Ak to neurobíme, skončíme vždy v tom istom bahne. Jedni budú kričať, že Rómov diskriminujú. Druhí budú kričať, že Rómovia sa nevedia správať. A pravda zostane niekde uprostred, bez systému, dôkazov a bez riešenia.
Presne preto hovorím, politici nemajú robiť v uliciach poriadok cez kameru. Na to má byť štát, majú byť nastavené pravidlá, riešiť to majú inštitúcie.
Nepáčilo sa nám, keď poriadok v uliciach robili ľudia, ktorých sme kritizovali za extrémne riešenia. Nemá sa nám to páčiť ani vtedy, keď niekto príde z opačnej strany a používa podobný princíp, len s iným znamienkom. Lebo princíp je stále rovnaký. Nahradiť systém gestom. A to je chyba.
Spor Daško verzus Pollák preto podľa mňa nie je podstatný v tom, kto má lepší status, kto tvrdšie odpovie, alebo kto koho verejne nachytá. Podstatné je niečo iné. Ani jeden z týchto prístupov nestačí, ak výsledkom nie je systém, ktorý prežije politickú funkciu, tlačovku, video aj osobný konflikt. Rómska problematika na Slovensku nepotrebuje ďalšie kolo emócií. Potrebuje systém. Systém práce, bývania, zodpovednosti, dát, kontroly… Systém, ktorý vie pomôcť tomu, kto chce ísť dopredu, a zároveň vie zastaviť toho, kto iba zneužíva slabosť štátu.
A toto by mala byť hlavná myšlienka najbližších volieb do samospráv.
Slovensko nepotrebuje ďalšie prázdne sľuby na billboardoch o tom, že poznáme problémy ľudí. Ak ich poznáme, ukážme to v praxi, procesom, pravidlami, zodpovednosťou a systémom.
Rómska téma nepotrebuje ďalšie politické divadlo. Potrebuje funkčný systém.
