Slovo ekológia v rómskej osade znie, ako vzdialené echo z iného sveta. Ako chceš od ľudí, aby separovali odpad, keď si nemajú, ani čím umyť ruky? Ako majú byť zodpovední k prostrediu, keď mnohí nie sú schopní prevziať zodpovednosť, ani sami za seba a svoje deti?
Predstavte si dve rodiny. Obe sú chudobné. Jedna býva v jednoduchej drevenej chatrči, nemá elektrinu, len slabý svit sviečky osvetľuje večer knihy detí, ktoré si robia úlohy do školy. Matka naberá vodu zo studne, učí svoje deti, že čistota nie je otázkou bohatstva, ale základnej ľudskej dôstojnosti. Dvere chatrče sú síce staré, ale pred nimi je zametené. Žiadne odpadky, žiadne zvyšky, len skromnosť a rešpekt k životu.
Len pár metrov vedľa stojí druhá chatrč. Tá istá chudoba, ale úplne iný príbeh. Pred vchodom hory odpadu, zápach spáleného plastu a špinavé deti, ktoré nikdy nepočuli, že odpad patrí do koša. Rodičia rezignovali na všetko na čistotu, zodpovednosť, aj budúcnosť vlastných detí. Z detí, ktoré prežijú zimu, infekcie a hlad, budú opäť len dospelí, ktorí čakajú, že sa niekto postará.
Je kruté to priznať, no musíme si povedať pravdu: pomoc, ktorá ignoruje nutnosť naučiť ľudí zodpovednosti, je úplne zbytočná. Zbytočne budeme nosiť kontajnery na separovaný odpad do osád, kým deti nevidia svojich rodičov umyť si ruky či odniesť odpadky na jedno miesto.
Ak naozaj chceme pomôcť, nesmieme len rozdávať milodary či dotácie na nezmyselné projekty, ktoré zodpovednosť iba simulujú. Musíme otvoriť oči a priznať, že cesta von vedie cez výchovu tvrdú, nekompromisnú, ale účinnú.
Ekologická zodpovednosť začína tam, kde sa človek naučí rešpektovať sám seba. Potom príde rešpekt k prostrediu, v ktorom žije. Inak všetky snahy ostanú len na papieri, ďaleko od reality chudobných komunít.
