Čo môžem Konfederácii odborových zväzov SR vyčítať hneď na začiatku, je absencia digitalizácie tejto oblasti. Ak má medzi zamestnancom a odbormi vzniknúť použiteľný výstup pre rokovania, napríklad aj na tripartite, musí existovať systém, ktorý vie zachytiť podnety, skúsenosti a konkrétne príklady z pracovísk. Bez digitalizácie nemôžete mať presné dáta, merateľné ukazovatele ani dôkazový základ, o ktorý sa dá oprieť pri rokovaní so štátom a zamestnávateľmi.
Podľa môjho názoru vás agentúry dočasného zamestnávania v tomto dávno predbehli. Vy ste im roky dávali dostatok príkladov praxe a oni to využili. Zdigitalizovali sa. Majú presné dáta, merateľné ukazovatele a veľmi dobrý prehľad o každom zamestnancovi. Vedia, kto kde pracuje, ako pracuje, kedy nastupuje, aký má výkon, kde vzniká problém a kde je priestor na zásah. Odbory, ktoré majú zastupovať zamestnanca, by v tejto oblasti nemali byť pozadu.
Samozrejme, môj uhol pohľadu vychádza z mojej vlastnej skúsenosti človeka, ktorý aktuálne pracuje v trojzmennej prevádzke. A práve preto hovorím, že za práva zamestnancov sa dnes nedá bojovať konzervatívnym spôsobom.
Rozumiem ulici, transparentom, ostrému štrajku a dokonca aj vytvoreniu tlaku. Lenže tlak má jednu vlastnosť. Raz ustúpi. A keď tlak ustúpi, ostáva otázka, čo sa reálne zmenilo. Ak nemáte dáta, konkrétne podnety, štruktúrované príklady praxe a merateľný výstup, výsledok je často mačka vo vreci.
Možno vyznievam kriticky. Nehnevajte sa. Za mňa mohla KOZ SR ukázať digitálnu transformáciu v praxi. Nie cez ľúbivé heslá, ale cez systém, ktorý zbiera podnety, vytvára dáta a udržiava priamy kontakt s ľuďmi, ktorých má zastupovať. Za týmto si stojím.
Pracujúca chudoba má s digitalizáciou väčší kontakt, než si možno niektorí predstavujú. Ľudia používajú aplikácie, prihlasovacie systémy, dochádzku, firemné portály, agentúrne systémy, komunikáciu cez telefón, online formuláre, správy, tabuľky a rôzne interné nástroje. Každý pracujúci človek vie opísať pozitívne aj negatívne príklady praxe. Otázka je, či sa ho na to niekto vôbec pýta? Ak chcete zastupovať nás, pracujúcu chudobu, začnite pre to niečo robiť. Nestačí o nás hovoriť, ísť raz za čas do ulíc. Alebo, vyhlásiť, že bojujete za zamestnancov.
Väčšina zamestnancov podľa mojej skúsenosti ani nevie, že existujete. A ak odbory necítiť tam, kde ľudia reálne pracujú, potom je úplne namieste pýtať sa, koho hlas dnes vlastne počuť.
