Nie za ich pôvod, ale za to, že mali moc, hlas, priestor a neurobili nič.
35 rokov ste sedeli pri stole a mlčali, keď bolo treba kričať.
Nepoužili ste svoje postavenie na to, aby ste systém menili, len na to, aby ste v ňom prežili.
Minimálne ste mohli poukazovať na zmenu, ktorá je nevyhnutná.
A aj to ste nezvládli.
A tak dnes horeli deti.
Nie štatistiky, nie čísla, nie titulky deti.
Vo svojom spánku. Vo svojej biede.
A vy ste si dovolili z ich smrti spraviť platformu pre vlastné statusy, výkriky a obviňovanie.
Nie, za túto tragédiu nemôže štát.
Nemôže za to ani Brusel. Ani žiadne ministerstvo.
Môže za to oheň. A nezodpovednosť. A ľahostajnosť.
Môžu za to dospelí, ktorí zlyhali.
Môžu za to komunity, ktoré už dávno stratili odvahu pozrieť sa do zrkadla.
A môžu za to aj tí, ktorí boli vyzdvihnutí ako "lídri", ale správali sa ako tichí komparzisti pri cudzej hre.
Hanbím sa, že musím písať tieto slová po smrti detí.
Hanbím sa, že namiesto ticha počujem krik do kamery.
Hanbím sa, že aj smrť sa stala nástrojom na zviditeľnenie.
Nie štát.
Nie Európska únia.
My.
My, ktorí sa nevieme pozrieť pravde do očí.
My, ktorí čakáme, že niekto iný urobí zmenu.
My, ktorí ticho trpíme nezodpovednosť a volíme lídrov, ktorí len mlčia alebo klamú.
Komunity majú niesť zodpovednosť. Rómski lídri, ktorí majú hlas, no mlčia tí sú spoluzodpovední.
A kto si myslí, že to píšem z výšky, nech sa páči prečítajte si moje staršie blogy.
Ja sa tejto pravdy nebojím.
Za seba hovorím jedno:
Neodídem. Neprestanem. A nepodvolím sa tejto falošnej hre na obete a vinníkov.
Smrť detí nie je nástroj.
Je výkričník.
A ten vám teraz hádžem do tváre:
Za 35 rokov ste nedokázali nič. Vôbec nič.
Hanbite sa, profesionálni Rómovia!
35 rokov ste koňmi iných lídrov a naháňate si hlasy!
35 rokov sľubujeme chudobe dôstojné bývanie!
A viete čo? Oni vám verili!
Za mňa ste gágaji, táraji, a ešte aj prďusi!
Počuli ste to už od niekoho?
Áno, aj jemu ste koňovali. Každému jednému politikovi, ktorý potreboval rómske hlasy.
Zneužili ste chudobných ľudí. Chápete to vôbec?
Ste magori. Hnevám sa na vás. A prácte sa mi z cesty.
To, čo ste predviedli po smrti dieťaťa, nie je súcit je to šou šeliem.
Videá, slzy pred kamerou, statusy, selfie z miesta tragédie…
Falošná hra na city!
Sústrasť sa nevyjadruje zdieľaním fotografie mŕtveho dievčatka.
To je hanba, nie empatia.
A dám vám jeden tip
nabudúce to robte bez kamery.
Bez svetiel. Bez pozérstva.
Len tak. V tichu. Medzi ľuďmi. S čistým srdcom.
Ale to by už nešlo, však? Tam sa predsa nedajú zbierať lajky.
Hanba vám. Všetkým, čo ste sa opovažili ukradnúť smrť detí pre svoj zisk.
Nie, neodpustím vám to. A pripomínať vám to budem dovtedy,
kým si konečne nevyzlečiete tie masky spasiteľov a nezačnete sa správať, ako ľudia.
