Slovensko je prírodou krásna krajina, krajina krásnych ľudí.
Geograficky malá krajina veľkých problémov. Malá krajina zmietaná skorumpovanými politikmi, štátnymi orgánmi a organizáciami. Ľudia kričia o pomoc. Kto im pomôže? Pomôž si sám človeče, aj Pánboh ti pomôže?
Osady.
Osady chudoby v 21. storočí! Cigánska otázka? Nie. Je to naša otázka! Chatrče, do ktorých sa rodia bezbranné deti. Odsudzujeme cigánov! Nenávidíme ich, bočíme od nich. väčšina z nich je zanedbaná, špinavá, páchnuca a v dospelom veku aj arogantná až agresívna! Kto im pomôže? Sami to nedokážu!
Stojím v chatrči.
Hlinená podlaha, prepálená pec, chýbajú jej dvierka. Jedna stará skriňa z rozheganými dverami a dnu pár kúskov oblečenia. V strede veľká manželská posteľ, na ktorej ležia tri malinké deti. Jedno zabalené do špinavej perinky. Plačú. Plačú od hladu, od choroby. Beriem dvojročnú Majku do rúk. Ľahunká ako pierko. Chudulinká, zanedbaná. Vlásky zlepené, očká červené od choroby, soplík až po bradu. Ich matka sa zahanbene krčí pri piecke. Rozhovorila sa. Sme chudobní, muž pije. Mám ešte päť starších detí. Išli s mužom po drevo do lesa, zaplatili sme lístok. Tri mi umreli. Utiera si slzu vychudnutou rukou. Muž robil na družstve a ja tiež. Teraz už družstvo nefunguje. Dostávajú prídavky na deti a rôzne príspevky. Len týždeň je dobre, keď berú. Potom len prežívajú. Muž narobil dlhy. Veľa zoberú úžerníci. Nemôžu ich udať. Zabili by im deti. Čo má robiť. Zoberie najmenšie dieťa v perinke a prikladá si ho k prsníku. Ešteže menšie deti nakojí. Staršie dostanú v škole obed. Ona sebe aj mužovi uvarí cestoviny s kečupom. Kojí a fajčí. Pýtam sa prečo fajčí, keď nemajú peniaze. Musí, inak by nevládala. Ukľudňuje ju to. Keď berú, tak nakúpi veľa sladkostí deťom, zatancujú si, aj čo to popijú.
Osada, murovaný dom.
Vchádzam dnu. Veľká kuchyňa, obývačka, pekný nábytok. Ferko ma ťahá pozrieť jeho izbu. Hrdo ukazuje svoju posteľ. Má matrace vo vani. Však aj tak nemajú vodovod, tak má kde spať. Vedľa vane druhá posteľ, tá je Mižova. Ukazuje mi ďalšiu izbu štyroch dievčat. Chlapcom urobili izbu v kúpeľni, vysvetľuje, že sa kúpu vo vaničke v kuchyni. Majú čisto. Domáca pani, leží v obývačke s oviazanou hlavou. Bolí ju zub. Nemá na zubára, ani na tabletky. Až o týždeň sú podpory. Vyberám balenie liekov proti bolesti. V očiach jej zaiskrilo. Vďačne na mňa pozrela. Vyskakuje zo sedačky a vyberá schovanú fľašu pálenky. Nemôžem, som šofér. Ukazuje na stenu, kde je veľká plazma. Máme sa dobre, muž je v Anglicku aj s troma najstaršími deťmi. Posiela peniaze. Ale peniaze sa rýchlo minú. Priznáva, nevie si plánovať hospodárenie. Dali im v banke kreditku. Prečerpali viac ako mali a aj požičali si niečo. Teraz musí splácať dlhy. Pýtam sa, prečo neposlala starších na učňovku, aby mali výučný list. Nemali by na cestovné do školy a v Anglicku sa majú lepšie. Najstarší syn sa vráti domov so ženou a s deťmi z Anglicka, lebo im chcú zobrať deti. Budú spať v obývačke. Bude im horšie. Vidím, že jej tvár potemnela. Neprítomný výraz jej vystrie dala hrdosť. Prišla k nám jej dcéra Erika. Pekné dievča. Krásne dlhé vlasy. Čaká dieťa, má len dvanásť rokov. Ona, ako matka neplnoletej bude brať aj na jej dieťa prídavky. Otec je tiež neplnoletý, tak nebude súd. U nich je to normálne.
Deti majú deti.
Deti odsúdené od počiatku vyrastať v prostredí, ktoré ich odsúdi na život ich rodičov. Odsúdi ich na okraj spoločnosti. Odsúdi ich na chudobu. Odsúdi ich na páchanie trestnej činnosti. Odsúdi ich na rodenie detí, ktoré nedokážu naučiť žiť inak...
