Krásne sfarbená, teplá jeseň.
Posledná hodina v druhej budove, kde učím posledné hodiny fyziky na druhom stupni. Utekám. Ešte vbehnem do zborovne pre triednu knihu, kriedu a moje učebné plány. Hurá, zvoní, stihnem. Otváram dvere, pozerám, prázdna trieda. Kde sú? Nechápem, zle som pozrela, kde učím? Pozerám na svoj rozvrh. Znova otváram dvere triedy, vchádzam dnu, obzerám sa, nikto nikde. Odkladám si veci na katedru a vybieham na chodbu. Z dolnej chodby začujem hluk. Schádzam dolu schodmi, keď sa objaví Jano. Pýtam sa, kde sú ostatní. „Čitelka, ta oni su vonku“ vyhŕkol a ani na mňa nepozrel. Idem za ním do triedy a rozmýšľam, čo mám robiť. Hlučne vchádzajú dievčatá so smiechom. Sadli na lavice a začali sa hlasno rozprávať samozrejme v rodnom jazyku. Pýtam sa ich, kde sú ostatní. Monika odvrkne, že išli domov. Otvoria sa dvere a vchádza ďalšia partia.
Ignorujú ma!
Beriem do ruky triednu knihu a začínam písať zápis žiakom za neskorý príchod na hodinu. Vyzvem ich aby si sadli a vybrali si knihy a zošity. Hundrajúc si sadli. Píšem na tabuľu, otočím sa, nikto nepíše. Tlak sa mi dvíha na 200, zhlboka sa nadýchnem. Píšte! Aneža na mňa skríkne: „Ta daj pero, ne!“. Jasné, triedna učiteľka im dáva perá ráno a málokedy vydržia do poslednej hodiny. Petra sa načahuje na môj stôl a berie mi môj peračník s úškrnom na tvári. Skočím k nej a vytrhnem jej ho z rúk. Kričí na mňa ako zmyslov zbavená, nasledujú cigánske nadávky. Musím sa naučiť po cigánsky, preblesne mi hlavou. Chaos. Položím kriedu, sadám si za stôl.
Bezmocnosť.
Nemá význam kričať! Na to nereagujú. Rozmýšľam. Knihy si domov nenosia, čo neviem pochopiť. Pomôcky si nekupujú, dostávajú ich zadarmo dvakrát do roka – preto si ich nevážia? Otvorili sa dvere a do triedy ladným krokom vplávali Petra a Anežka. Našminkované, vysoké štekle. Pýtam sa kde boli. Pohodia hlavou smerom ku mne a cez plece zasyčia, čo mne je do toho! Majú krámy a kašlú na mňa! Jediná Janka v triede, polovičarka - otca má gadža, mi šepká cez lavicu, že oni sa vrátili z Anglicka, aby im dali dokončiť základku. Inak by tam ostali. Pýtam sa jej, že ešte chýba Gejza. On nemôže chodiť do školy, hovorí, narodil sa mu syn. Vysvetľujem nové učivo, mám pocit, že samej sebe. Nezáujem z ich strany.
Zvoní.
Utekám k dverám a chránim ich vlastným telom. Všetci sú nalepení na mne. Kričím, nikoho nepustím, kým nedvihnú stoličky a neurobia poriadok. Pochopili môj odhodlaný výraz tváre. S nevôľou niektorí predsa dvíhajú stoličky. Janka zberá papiere zo zeme. Petra zbadá svoj zlomený necht, zatvári sa ako pred smrťou. Ona neupratuje, ona je tá pekná. Opúšťam bojisko, dvere povolia a už ich niet.
Krásne sfarbená, teplá jeseň.
Dýcham.
Povykladám zvyšné stoličky. Knihy nahádzané v laviciach ležia opustené. Na zemi rozhádzané pomarančové šupky. Zabudla som, dnes ich mali na desiatu. Beriem si veci a odchádzam do zborovne. Trasú sa mi ruky.
Dýcham.
Žijem.