Verím, že sa v mojom živote utvrdzuje to, že jadrom vzťahov, jadрom priateľstiev, je prítomnosť Ježiša Krista v nich. Môj vzťah, moja láska k ľuďom, moja pozornosť voči ľuďom rastie nielen mierou vecí vonkajších, ktoré som opísala vyššie, ale rastie najmä mierou vnútornou - mierou mojich modlitieb za nich, mierou toho, nakoľko dovolím Bohu, aby sa vo mne odrazila jeho láska k nim. Akosi neviem s výnimkou dočasných sympatií nájsť v sebe prirodzený spôsob, ako si uchovať skutočný, pravdivý, úprimný a dlhodobý záujem o človeka. Oni tie sympatie v istom zmysle časom zovšednejú, stratia glanc. Viem, ale, že Boh tomu človeku hovorí svoje "áno" denne. Chcem ho nasledovať - mala by som teda aj ja. Tam, kde končí prirodzenosť, vidíme potrebu milosti...
Hľadáme teda niečo trvalé, aby to fungovalo ... Potrebujeme srdce naplnené horúcou láskou, ktorá je nespokojná, pokiaľ sa nedaruje tomu druhému. Toto v duchovnej rovine funguje bez ohľadu na fyzickú vzdialenosť, bez ohľadu na možnosť, či nemožnosť stretnúť sa, na dĺžku času, koľko niekoho poznám. Ak dovolím Bohu, aby moje srdce bolo Jeho srdcom, skrze Kristovu krv sa mi stanú blízkmi i ľudia, ktorí nespĺňajú tú vonkajšiu ideálnu formu, ako by mal vzťah vyzerať.
Všetci predsa poznáme fakty o tom, že na to, aby nejaký vzťah rástol, potrebuje mnohé veci : osobné stretnutie, spoločný čas, úprimnosť, pravdu, rozhovory, komunikáciu ... Tento rast sa však zastaví v rovine ľudskej. Ak pred tým všetkým bude osobné pozvanie pre Ježiša, je možné, že Boh s ľahkosťou doplní, ak by niečo z tých "nevyhnutných" vecí chýbalo - a stane sa nám možným aj priateľstvo, ktoré by podľa našich merítok a pravidiel malo akosi chátrať alebo aj umrieť.
Samozrejme tu dnes nepíšem návod na budovanie manželstva, alebo snúbeneckého vzťahu. :)
Je to len pár slov o tom, že ak máme byť obrazom Božím, je nevyhnutné, aby mohol v nás konať - a to aj veci zázračné. Ak mu chceme činiť učeníkov vo všetkých národoch, nevyhnutne nám on bude činiť priateľov vo všetkých národoch (alebo aspoň v našom okolí:)).
A to, čo ich presvedčí o tom, že Kristus žije, bude, keď ho uvidia v nás, keď v nás zbadajú odlesk jeho lásky k nim, keď v nás uvidia odraz jeho záujmu a starostlivosti o nich.
Moje známosti a
Fotka, ktorú mám na obrazovke svojho pracovného monitora, ma núti premýšľať nad tým, kto je mojím priateľom. Mám tam totiž človeka, ktorého poznám sotva pár týždňov a osobne som ho ešte nevidela... napriek tomu, vždy keď si sem ráno sadnem, poviem si : Ako dobre vidieť známu a blízku tvár :) ... Kto už je, a kto je ešte len známy? Existuje hranica, ktorá to v mojom živote určuje? Je to čas, sympatia, frekvencia či množstvo stretnutí, spoločný záujem, či nejaké hobby?