Hektické zamyslenie

Ako sa to udeje, že niečo, čo predtým bolo potešením, radosťou, niečo, čo v sebe obsahovalo potenciál oddychu a príjemného zážitku, zrazu zaradím medzi to, čo "musím"? Mne sa to stalo, a neviem prísť na to, kedy. Stalo sa mi to, že stretnutia s najbližšími, stretká v sobotu (chválové stretká), skupinka s dievčatami cez týždeň, birmovanecké stretko, účasť na omši, víkendovky, duchovné obnovy – toto všetko sa mi zrazu stalo "musím" a nie "túžim, chcem, potrebujem" alebo čokoľvek iné pozitívne...

Miesta, kde mám čerpať silu na iné veci sa mi stali miestami, z ktorých odchádzam unavená, zbitá, vyčerpaná, uspokojená snáď len tým, že je to za mnou, že si môžem tú fajočku za tým predsa len spraviť, že podávam až neuveriteľné výkony v tom, čo všetko stihnem bez toho, že by mato zabilo... Samozrejme, že trochu generalizujem, a to, čo popisujem sa nedeje vždy a za každých okolností. Musím však priznať, že už to získalo príznaky akéhosi trendu v mojom myslení a vnímaní. A to treba zastaviť v zárodku (hmm, u mňa asi teraz, v momente, keď som si to všimla, lebo obdobie zárodku už mám asi za sebou v tomto smere). Aspoň pokiaľ nechcem, aby sa mi stalo, že všetky tie veci, z ktorých sa mám tešiť, za ktoré mám byť nekonečne vďačná, ktoré mi Boh dáva, aby naplnil moje dni aj niečím príjemným, sa mi stanú prácou, ktorá unavuje.

Cítim potrebu urobiť si v srdci opäť dve kategórie – prvú, v ktorej budú skutočné povinnosti (a tie sa tiež usilovať robiť z lásky a nie z povinnosti) a druhú, v ktorej budú veci, ktoré ma tešia a bavia, ktoré sú mi oddychom, miestom odpočinku. Veď to každý jeden človek potrebuje - mať si kde a pri kom oddýchnuť, zmeniť povinnosť za pohodu, prácu za leňošenie, stres za zábavu, príkazy za ponuky a nápady.

Keď takto nad tým premýšľam – ako sa mi toto vlastne mohlo popliesť? Neviete?