S pohľadom zahľadeným z okna vedela, ženiečo sa zmenilo. Vlastne, že sa niečo meniť začína. Prežila chvíľu,ktorá jej už nedovolila považovať samu seba za odpad.
Snažilasa rozpomenúť, kedy začalo byť pre ňu ťažké pozerať do zrkadla, vážiťsi samu seba, mať sa rada. Prehrabávala sa v množstve situácií,spomienok, vzťahov. Možno to začalo vtedy, keď jej prvý frajer Mišozrazu častejšie pozeral na Maťu, ktorá mala dlhšie nohy, lepšie vlasy aže vraj viac modré oči. Ona si to vlastne o nej vôbec nemyslela ...Mišo bol chalan, ktorý vedel využiť príležitosť. Povedal jej, že Maťaje super baba, ale že nemá chuť sa púšťať do nového vzťahu. Mal lenjednu podmienku. Vypýtal si dôkaz lásky.
Dostalho. A potom predsa len dostal chuť vyskúšať to s Maťou. Odvtedy sa toakosi začalo sypať. Najskôr sa len chcela pomstiť Mišovi. Ale vtedy vnej to 13 ročné dievčatko so snom o princovi na bielom koni nebolocelkom mŕtve. Časom sa však strácalo stále viac. Teraz bola v stave, vktorom už nebolo ľahké spomenúť si na to, kto ako voňal, kto jej bolprečo blízky, kto ju mal naozaj rád a kto to len hral. Nepamätala si,koho dotyk sa jej naozaj páčil. Nevedela, koho a či vôbec niekoho znich mala naozaj rada. Určite sa usilovala získať si ich lásku. Nebolaz tých, ktorý by túto vec vzdali. Nepatrila ku skeptikom, ktorý by tovzdali s láskou. Nepatrila k tým, ktorý by úplne stratili nádej, že tenďalší vzťah už nebude len o sexe. Ale zvykla si. Vraj : lepšie toto, akonič.
Ibaže zrazu už toho bolopriveľa. Už jej to bolo odporné. Sama sebe bola odporná. Pri pohľade dozrkadla ju nedeprimovali nadbytočné kilogramy, krivý nos, ani to, ženemá nohy také dlhé ako Maťa.
Deprimovaloju to, že nevedela zrátať, koľké ruky sa jej dotýkali. Už dlhšie nadtým premýšľala. Donedávna to vedela len prirovnať k obchodnému vzťahu -opotrebovaný tovar má predsa vždy menšiu cenu než veci nové. Taktovnímala samu seba. Ako tovar. Naviac opotrebovaný. Ažpred pár chvíľami sa niečo zmenilo. Stretla sa s Mirom. Poznala ho uždávnejšie. Vždy sa mu smiala, že je trochu divný. Ktosi jej raz o ňompovedal, že je kresťan. Vraj taký ozajstný. Ale svojím spôsobom sa jejpáčila jeho pokojnosť a tichosť. Veľa toho nenahovoril. Patril medzikamošov, ktorý jej nikdy nehovorili, že je kosť alebo, že má dnes supervlasy. Všimla si, že po nej pokukuje, ale jeho pohľad nebol takýsebaistý, ako mávali jej frajeri. Vtedy, pred pár chvíľami jej povedal,že si ju váži. A potom sa odmlčal. Ona sa na neho zahľadela t akmerneveriacky. Spomenula si v tej chvíli na všetky tie úzkosti, ktoréprežívala pri pohľade do zrkadla. Na to, ako si ona samu seba neváži.Na to, ako si nevie spomenúť, či vôbec niektorého s tých chalanov poMišovi mala aspoň rada. Nesúhlasne pokrútila hlavou - nerozumela mu - aspýtala sa takmer šeptom : "Mňa? Prečo?". A on jej povedal : "Pretože vtebe vidím niečo pekné. Pripomínaš mi ľaliu, čistú, jemnú. Viem, žechalani, čo sa ti páčia, sú iný ako ja. Možno som podľa teba divný..."Prerušila ho, hoci mala v očiach slzy. Opäť sa spýtala : "Prečo si tomyslíš?". On sa trochu sklonil a začal niečo hľadať vo svojej taške.Búšilo mu srdce. Vedel, že ide urobiť niečo, kvôli čomu môže byťvysmiaty, odmietnutý, že sa môže strápniť. Z hlboka sa nadýchol a sodhodlaním vytiahol malú knihu. Našiel, to čo chcel a podal jejotvorenú stránku evanjelia. Nič nevravel. Vzala ju do rúk, pretrela si oči, azačala čítať. On len mlčky čakal, vedel že už to číta aspoň druhý, čitretí krát. Modlil sa a čakal, kedy zdvihne zrak a pozrie mu do očí.Keď knižku zavrela a pozrela na neho, usmial sa na ňu a opatrne dodal :" Vieš, ani ja ťa neodsudzujem. "
