Ciao Don Boscoooo!

Premýšľam dnes nad tým, ako to vlastne celé bolo :)
Samu seba by som, čo sa prežívania nejakej tej spirituality týka, zaradila niekam medzi charizmatickú obnovu a malú Terezku z Lisieux... tí, ktorí ma nepoznajú, sa z toho nič nedozvedia, ale tí, ktorí áno, tým je to jasné :)
Aby som to stručne vysvetlila tým menej znalým čitateľom, patrím k tomu typu kresťanov, ktorým je blízka modlitba chvál, pretože vďaka spoločenstvu, ktoré touto modlitbou žije, som sa s Bohom stretla prvý krát a už som ostala, a na druhej strane milujem ticho adorácie, čas strávený napríklad v Komunite blahoslavenstiev (www.blahoslavenstva.sk) v Okoličnom, alebo jednoducho niekde osamote, či vo dvojici modlitbu ruženca, breviára, a uvítam aj ticho s Pánom.

Dlhý čas som prežila v bezvedomí v tom zmysle, že som saleziánov vnímala len okrajovo (napriek dennému kontaktu), a don Bosco bol pre mňa skôr postavičkou z rozprávky, než skutočným svätcom. Potom mi jeden môj dobrý priateľ dal do ruky životopis človeka s menom Ján Bosco a rozprávková postavička nabrala skutočné historické rozmery. Čuduj sa svete, tento Janko mi bol hneď od začiatku veľmi sympatický. Dokonca vykazoval mnohé črty charakteru, ktoré by som si priala mať aj ja a najmä robil také kroky viery, ktoré mi oproti tým mojim malým krôčikom prišli ako kroky v sedemmíľových čižmách :)

Dnes nechcem rozpisovať životopis tohto skvelého pána (ten už vydali mnohí :)), ani nebudem písať všetky momenty z jeho života, ktoré sa ma nejako dotkli alebo ma ovplyvnili. Napíšem to, čo sa ma dotklo práve dnes, pri rannej modlitbe liturgie hodín. A možno sa v tom ukryje aj to ostatné, to už nechám na fantázii čitateľa a na jeho vlastnom názore.

Boli to tieto verše hymnu :
"Pochvalne viedol duše, vyučoval viac príkladom než rečou, múdrym slovom,
bez ľudských chvál, bo vzal si za úlohu páčiť sa Bohu. "

Neviem, či ste už videli nový film Don Bosco, mimochodom už aj zo slovenským dabingom :) - ale ten film veľmi výstižne zobrazil, že tento muž fungoval a žil svoju svätosť "bez ľudských chvál". Dokonca ju žil v mnohých protivenstvách, aj od ľudí, v dňoch bez nádeje, v časoch vojny, chorôb a krajnej chudoby tých, ktorých najviac miloval. Don Bosco si vzal za úlohu páčiť sa Bohu. Bol si vedomý toho, že ak Boh buduje nejaké dielo, ako dobrý staviteľ aj zoženie a zabezpečí všetko potrebné pre túto stavbu (a tým nemyslím len stavbu budovy, ale celé saleziánske dielo). Jednoducho by ani nechcel vlastným úsilím dokončiť dielo, ktoré nebuduje Boh...

Tak vidím jeho. Ako vidím seba? Ako človeka, ktorý sa veru má od don Bosca čo učiť. Napriek tomu (alebo práve preto?), že trhal svoju reverendu pri futbale a hrách s chlapcami, že sa s bandou uličníkov motal po uliciach, že s nimi vyspevoval, radoval sa – napriek tomu si získal moju úctu a vážnosť.
Pretože aj jeho život mal dve strany – tou druhou bolo, že s nimi a pre nich mnoho trpel, vystavoval sa rizikám, problémom s biskupom, znevažovaniu zo strany ľudí, v ťažkostiach a chudobe (ktorej nakoniec mohol vďačiť za to, žo mama Margita sa stala mamou jeho chlapcov:)) ... Skrátka, že tým chlapcom nedaroval len polovicu, ale všetko.

Ako hovorí Kristus : " Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. " Zdá sa, že tento pán, že tento obyčajný Janko v tomto jednom bol nezvyčajne dôsledný...
Pri troche snaženia ho rozpoznávam i dnes v don Boscových chlapcoch, ktorých mám možnosť stretať dnes a v minulosti v našej farnosti – vďaka vám, milí bratia za láskavosť, trpezlivosť, priateľstvo
(a mnohé iné, čo ostáva vďaka sviatostiam a hĺbke srdca len medzi nami)!

Na záver budem menovať tých, ktorým patrí moja vďaka, pretože sa stali, sú mojimi priateľmi alebo boli mojimi sprievodcami vo vzťahu s Pánom a majú čo to s Jankom Boscom spoločné :
Paľo Degro, Janči Martiška, Robo Benko, Jožko Bago, Marián Bundzel, Feri Čunderlík, Tibor Janúch, Juraj Kyseľ, Ondrej Puček, Peťo Magura a Laci Harčár, Janko Krupa, to všetko SDB :)
( hou hou, snáď som nikoho nezabudla ...)
Díki páni, je mi cťou vás poznať!