O pokoji

"A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj." Kol 3, 15

Moji drahí, po precítaní knižky Hľadaj pokoj a zotrvaj v ňom som získala pocit, že nepodeliť sa o to, čo v nej píšu by bolo riadne sebecké :) preto som sa rozhodla napísat pár slov o potrebnom pokoji.

Prečo je pokoj pre nás kresťanov nevyhnutný?
Pretože len vtedy, keď dokážeme v každej situácii zachovávať vo svojom srdci hlboký pokoj, može byť naše srdce otvorené Duchu Svätému. Duch Svätý je Duch lahodný a pokojný, Ježiš ho prirovnáva k vánku. Aj keď sa dejú mocné veci, dejú sa vždy v pokoji, nie v rozruchu a chaose. Ježiš má moc utešiť každú búrku.

Ako získame Boží pokoj alebo pokoj v Bohu?
Musíme pripustiť, že bez Neho naozaj " nemôžeme nič urobiť ", že nie sme schopní konať dobro sami od seba, že ak konáme dobro, sú to jedine " skutky, ktoré nám dáva vykonať" Boh. Aby sme mohli konať Božie skutky, musí byť naše srdce pripravené počúvať Boží hlas, nesmie byt uponáhľané, stresované, preťažené - najdôležitejšie je nadobudnúť a zachovať si vnútorný pokoj, pokoj srdca. Tento pokoj pramení vo vedomí, že Boh všetko premieňa na dobré. Okrem toho, získanie pokoja nikdy nie je možné bez modlitby.

Naša duša sa podobá hladine jazera, ktorá odráža slnko. Kým je hladina rovná, pokojná a tichá, odráža slnko také, aké je. Ale keď je rozčerená, odráža často len zdeformovaný obraz slnka. Podobne my zrkadlíme Boha iným ľuďom. Kým sme pokojní, jeho obraz v nás je jasný, ak pokojní nie sme, ľudia v nás Boha neuvidia, alebo dokonca vydáme o Ňom zlé svedectvo.

"Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi." Mt 5

Dôležité je uvedomiť si jedno : DôVODY PRE KTORÉ STRÁCAME POKOJ, SÚ VŽDY FALOŠNÉ, SÚ TO KLAMSTVÁ! Ježiš predsa povedal "Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam tak, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nerozrušuje. " Jn14, 27 a jeho prisľúbenie je platné, pretože "Božie dary su neodvolateľné" Rim11, 29.

Na to, aby Ježiš sám mohol postupne učiť naše srdce pokoju a zotrvávaniu v pokoji, potrebuje jediné - našu dobrú vôľu, túžbu po pokoji a ochotu vždy sa do pokoja vrátiť, keď ho stratíme. To znamená aj to, že sa nedáme znepokojovať našou neschopnosťou ostať vždy pokojnými, že nebudeme prekvapení nad našimi hriechmi, že sa nebudeme čudovať, keď neobstojíme, pretože si uvedomujeme kým sme aj to, že Boh to o nás vie. "Pamätá, že sme iba prach, vie z čoho sme stvorení" a počíta s našimi pádmi. Aby nás mohol viesť ďalej, potrebuje našu ochotu vstať a nepripisovať týmto veciam prílisnú dôležitosť. Víťazstvom diabla totiž nie je väčšinou ani tak skutok nášho hriechu alebo nejaký pád, ale to, že sa ním necháme oddeliť od Boha a máme obavu hneď sa vrhnúť do jeho náručia - a to je práve to, čo máme urobiť. Veď keď sme Ježiša stretli prvý krát, neboli sme o nič čistejší... a predsa sme sa nechali objať :) nehladajme teda spravodlivosť z vlastných síl. "Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí." Ak teda ochorieme hriechom, máme ešte väčšie právo s dôvod prísť k Ježišovi a prosiť ho, aby bol naším lekárom. Istotne neodmietne.

Čo nás oberá o pokoj?
- strach o každodenný život a strach z nedostatku
- nedôvera voči Božej prozretelnosti (že sa niekedy dejú veci, ktorým my nerozumieme, ale Boh vie, že sú pre nas dobré)
- strach z utrpenia
- naše slabosti a hriechy
- chyby a nedostatky iných
- strach zo zlých rozhodnutí ...

Upozorňujem na to, že ani jeden z týchto strachov alebo obáv nie je potrebný už len preto, že sme sa zverili od rúk najlepšieho Otca na svete :)

Ako rásť v dôvere?
Treba nám "byť ako deti". Deti sú si celkom isté, že otcova náruč je dostatočne bezpečným miestom. Aj keby sme ich odviedli na akokoľvek ľudsky zabezpečené miesto, v otcovom náručí by sa cítili lepšie a istejšie. Aby sme mohli rásť v dôvere, potrebujeme hladieť na Ježiša, spoznávať ho, mať pohľad neustále upretý na neho, a tu hľadať všetky odpovede a upokojenie. Čoho sa môžme obávať od Boha, ktorý nám preukázal lásku takým očividným spôsobom???
My potrebujeme jediné - cez modlitbu, osobné stretnutie s Bohom, ktorého sme prijali, spoznali a zamilovali si "skúsiť a presvedčiť sa, aký dobrý je Pán" (Z 34).
Srdce sa prebudí k dôvere vtedy, keď sa prebudí k láske. Preto potrebujeme "spočinúť" v modlitbe v Bohu, lebo on je ten, ktorý nás učí láske tým, že sám nás miluje. Nežnosti lásky sú tu pre všetkých biednych, ktorí naozaj veria, že Boh je ich Otcom.
Dôvera rastie spolu s odovzdanosťou. Čím viac oblasti života odovzdáme Bohu, tým viac ma možnosť preukazovať nám, že sa o ne postará. A všetko to, čo sme ešte neodovzdali, bude nás naďalej viac ci menej oberať o pokoj, až kým to Bohu neodovzdáme. Netreba zabudnúť, že Boh je nekonečne viac schopný urobiť nás šťastnými, ako my sami, lebo nás pozná a miluje oveľa viac, než sa poznáme a milujeme sami. Dôveru a odovzdanie občas brzdí strach, že Boh nám vezme veci, ktoré mu dáme, a to nás bude bolieť. Boh si žiada naozaj všetko, ale nie všetko si berie. Musíme mať istotu, že ak nám Boh bude chcieť niečo vziať, dá nám i potrebnú silu urobiť to. Čo duša považuje za stratu, jej veľmi často prináša zisk, ba má z toho úžitok. Boh tento úžitok vidí už vtedy, keď dopustí na nás túto stratu, my väčšinou až neskôr.
Odovzdanie je ovocím Ducha Svätého. Nie je teda možné odovzdať sa z vlastných síl. Aspoň nie bez toho, aby sme v kritickej chvíli nechceli brať veci opäť do svojich rúk. Akokoľek sa nám zdá, že sa odovzdať nedokážeme, musíme sa NAPRIEK VŠETKÉMU ODOVZDAŤ! a uveriť, že ak Pán je mojím pastierom, nebude mi nič chýbať, pretože v Bohu je všetko, čo potrebujem, a on presne vie, čo mi je treba.

Strucne by sa dalo zhrnúť, že nájsť pokoj a zotrvať v ňom znamená UVERIŤ AJ PROTI VŠETKEJ NÁDEJI!

Na záver veľké prisľúbenie z Božieho slova, ktoré treba vziať vážne!!!

"O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu. A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi." Flp 4, 6-7

Tak teda - nebuďme ustarostení, vo všetkom sa modlime, o všetko prosme Boha, aj o to najmenšie, a keď prednášame svoje žiadosti Bohu, nech je to vždy s vďakou - aj za dobré, aj za to, čo sa nám dobrým nezdá - ďakujme za tažkosti, ďakujme za problémy, ďakujme, že Boh spĺňa svoje slovo, že pôjde s nami aj dolinou šerej smrti, ďakujme, že Boh nás v pádoch učí pokore a tichosti, zhovievavosti voči bratom a sestrám, a že "tým, čo milujú Boha, všetko", naozaj VŠETKO "slúži na dobré!"
Tak dosiahneme pokoj, ktorému možno ani nebudeme rozumieť, pretože nepochádza z tohoto sveta a staneme sa tými, ktorí budu pokoj šíriť a vtedy nás budú volať Božími deťmi :)