Palce vs. modlitba

Nedávno jedna moja dobrá priateľka, kvôli kontextu uvediem, že je neveriaca, potrebovala akútne povzbudenie, potešenie, skrátku novú nádej, aby mala dôvod a energiu pokračovať a neutiecť zo všetkého, čo sa na ňu hrnulo. Mala toho skrátka priveľa a dala mi o tom vedieť, že toho má priveľa. Poznám samu seba, že píšem alebo hovorím iným o tom, ako niečo nestíham alebo nezvládam vtedy, keď sa veľmi veľmi chcem oprieť o slová, ktorými ma povzbudia, keď v kontakte s nimi chcem objaviť dôvody prečo vydržať, ktoré už vo svojom vnútri akosi nie a nie nájsť, nie a nie si rozpomenúť, prečo to všetko vlastne …

A tak som si povedala, že možno chce to isté, možno to prežíva podobne ako ja, a začala som len začala zliepať písmenko na písmenko. Čoskoro z nich mala vzniknúť sms, ktorá ju povzbudí. Ako som tak písala, narazila som na mantinel. Hádajte na aký? …
Jej som predsa nemohla napísať : „Neboj, Boh je s tebou!“ alebo citovať verš písma, v ktorom jej Boh prisľubuje vernosť, že sa o ňu postará, aj o všetky jej starosti a trápenia, ani to, že nemusí byť ustarostená, pretože zajtrajší deň sa postará sám o seba. Ani len to, že nedrieme ani nespí ten, ktorý ju chráni. Nemohla som jej predsa napísať „Budem sa za to modliť, spoľahni sa.“ … Takto som triedila a premýšľala, ako to urobiť tak, aby to bolo pre ňu prijateľné a odo mňa úprimné.

Bojovala som a dobojovala. Na mojom displeji za zaleskli slová : „BUDEM TI DRŽAŤ PALCE.“ Čím viac som si ich čítala, tým prázdnejšie a trápnejšie mi zneli. Zrazu som nedokázala pochopiť, ako môže niekoho potešiť takáto „ľudová múdrosť“, vlastne som zistila, že vôbec neviem, čo to znamená :). Vtedy som si však povedala : „Veď jej predsa nemôžem napísať ...“ veď ona je neveriaca.

Dnes premýšľam nad tým, ako z nej chcem urobiť človeka premýšľajúceho nad tou nádej, ktorú mám v Bohu, keď jej budem stále písať sms typu „budem ti držať palce“... Druhý list Korintanom o tom jasne hovorí : „ On nás potešuje v každom našom súžení útechou, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení tou útechou, ktorou On potešuje nás“ (2 Kor 1, 4).
To znamená, že ak mňa Boh potešuje útechou, že je so mnou po všetky dni, rovnakou útechou mám potešovať i ja. Ak ma potešuje vedomie, že Boh je so mnou a Jeho láska ma predchádza, mám i ja potešovať touto útechou. Ak ma potešuje, keď sa za mňa brat alebo sestra modlí, mám i ja svojou modlitbou utešovať.

Nuž teda, dokáže ma utešiť to, že mi niekto drží palce?
Priznávam, odkedy poznám Ježiša, užv tomto útechu nehľadám … Prečo by som teda nedopriala to, čo mám ja, i svojej kamarátke? Prečo by som mala dopustiť to, aby sa ona mohla spoľahnúť vo svojom živote len na niečo také, ako „držanie palcov“... bola by som sebec ...