... vrecovina a popol ... kam to vedie?

Spomínam si, že minulý rok, bolo to na popolcovú stredu, som sa opýtala mojej kolegyne, čo pre ňu znamená pôst. Povedala totiž, že sa postí, aj keď nie je veriaca. Odpovedala mi, že sa postí kvôli očiste svojho tela a duše. Celkom fajn názor, celkom fajn začiatok.

Kedže sa nám pôst blíži, viac premýšľam nad tým, o čom to je. Uvedomila som si, že skončiť pri očistení tela a duše by znamenalo minúť sa cieľa a podstaty pôstu, pokiaľ by ostalo len pri tom. Dnes zrejme tak nie sme zvyknutí uvažovať, väčšinou nás zaujíma to, čo z vecí môžeme získať, ako z nich čo najviac vyťažiť vo svoj prospech, ako čo najlepšie uspieť. Toto všetko sú zdravé, normálne a správne postoje. Pôst však vyžaduje iné zmýšľanie, ktoré je „obrátené“ od seba k druhým. Kto sa postí sám pre seba, a neprinesie ovocie pôstu, neprežíva pôst správne.
Cirkev hovorí o dôkladnejšom zahladení sa do svojho vnútra, hovorí o Duchu pokánia, ktorý by k nám cez pôst mal hovoriť. Pôst ale nie je pitvaním vlastného svedomia, nie je skúmaním, nie je orientovaný na nás. Podstatou pôstu je príprava na obetu. Je to čas, kedy sa v odriekaní môžeme viac podobať Ježišovi. Je to naozaj zvláštny čas, kedy sa dokonca cirkev zjednocuje v odriekaní, v obete, v obmedzení vlastného komfortu a osobného pohodlia.

Toto všetko by však bolo na nič, keby to bolo sebastredné (egocentrické), zamerané len smerom dnu. Pôst má priniesť jasnú premenu zmýšľania, má prevrátiť naše hodnoty, má nám umožniť odpútanie od našich naviazaní, stereotypov. Má nás osviežiť, urobiť vnímavejšími, má vytvoriť čas a priestor pre veci, ktoré bežne nestihneme alebo prehliadneme.

Pôst nie je cieľom, je prostriedkom, a tak ho treba vnímať. Nestačí sa postiť. Pôst musí niečo spôsobiť, k niečomu ma priviesť.

Pôst nás má viesť k odlepeniu očí zo seba smerom k druhým, má nás urobiť vnímajšími na potreby druhých, ochotnejšími aj napriek lenivosti urobiť pre nich niečo naviac. Toto obrátenie sa k druhým musí byť predídené milosťou, ktorú získame obrátením sa k Bohu. Keby sme sa spoliehali na vlastné sily, narazili by sme na to, že cez pôst nie sme schopní byť o nič láskavejší, než cez zvyšok roka. Pôst je čas, kedy nás Božia milosť oslobodzuje od našej naviazanosti a upriamenosti na nás samých, a vytvára v nás priestor pre lásku k druhým. Pôst je čas učenia, čas prípravy, čas naberania síl. Je to čas zapierania seba, cvičenia sa v umení zanechať svoje záujmy a necítiť sa preto ukrivdený. Skôr naopak – každé odhliadnutie od seba sa učíme vnímať, ako príležitosť k láske.

Možno ešte jedna dôležitá vec (a vôbec nebudem machrovať, že ju zvládam ľavou zadnou). To, čo v pôste pochopíme, čo získame, čo sa naučíme – to všetko by sa Veľkým piatkom nemalo skončiť. To všetko by sa malo stať štandardom, od ktorého sa odrážame ďalej. Mali by sme podrásť.

Nuž, prajem vám, aby znak popola nebol len znakom zahanbenia, pokánia a usvedčnia, ale i znakom nádeje, Božej túžby očistiť, pozdvihnúť, dať porásť novým veciam vo vašich životoch. Prajem tie správne pôstne záväzky a vyprosujem milosť priniesť i ovocie pôstneho hladovania, nepozeranie telky, nepitia alkoholu atď :) - prajem vám dar prekročiť hranice pôstu, milosť zaprieť sámých seba a prežiť radosť z dávania, z darovania sa druhým, z preukazovania pozornosti, láskavosti a vnímavosti vočí tým, ktorých máme okolo, aj tých, ktorí sa ešte len objavia.