Najskôr som sa domnievala, že možno len zamrzol náš krásny pracovný program Navision (bo jemu sa to stáva aj v najväčších horúčavách), ale keď už ani na trinásty pokus stlačenia klávesy F5 nenastala žiadna očakávaná aktivita, zostala som v pomykove.
Povedala som si, že zvolím trpezlivý prístup, jednoducho som začala skúšať ďalšie klávesy, či náhodou predsa len ... ale Vilma už prežívala svoju agóniu, ťuklo niekde občas písmenko - dve, ale poväčšine žiadna odozva, srdce utíchalo. Ibaže ja som vám tvrdá nátura, ja sa tak ľahko nevzdám. Umelé dýchanie by Vilme asi nepomohlo (nakoľko nemá pľúca), ale skúsila som ju napichnúť na počítač č.2. A zdalo sa, že sa trošku prebrala, aspoň tá F5ka opäť fungovala. A tak teda, že pome skúsiť textový editor nejaký, a zasa písmenká. A tak píšem F a Vilma napísala FŇ. Píšem D a Vilma dala DJ, píšem Š a Vilma dala ŠÝ. No, niekomu by sa zdalo, že sa mi len snaží pomôcť, ale však viete, iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľ, a tak som našu milú Vilmu odpojila od prístrojov a zaniesla na interné vyšetrenie na naše oddelenie OIT.
Náš strojní inženír to zhodnotil na beznádejný prípad (ani tak nie zo zdravotných dôvodov, ako skôr z finančných - akoby nemal srdce). Že načo operovať starú, keď nová stojí 5€? Skrátka, poslal Vilmu do šrotu bez štipky záujmu o jej stav a city, jednoducho ju nahradil tou novou, ešte neviem, aké meno jej dám. Možno sa aj na to vykašlem a žiadne meno nedostane, lebo to si človek potom tak privykne a aj mu je smutno. Neviem, ako to ten Milan mohol takto. Kruto. Bezohľadne.
Nuž, Vilmuška, spomíname. Tvoje FŇ DJ ŠÝ budem brať ako slová vďaky a rozlúčenia, veď som ťa sem tam aj utrela, keď už sa mi klávesy videli akési čierne a ťukala som do teba s láskou, hoci občas možno prirýchlo. Drž sa. R.I.P.
