Úbohý- Tá zatrpknutosť a ani štipka sebadôvery z neho priam vyžaruje. Vlastná zúfalosť ho doviedla k tomu, že si sám seba vôbec neváži a bezhlavo „oslovuje“. Raz som šla s kamarátkou do jedného podniku. Sotva sme stihli zložiť veci, začali hrať skvelú pesničku a o pár sekúnd sme už tancovali na parkete. Z pesničky som však nestihla zaregistrovať ani refrén a už sa mi niečije ručiská snažili nanútiť svoj nepravidelný rytmus. Automaticky som ich odstránila a pozrela sa, čo to má znamenať. „To sa ti vôbec nepáčim?“ znela od neho prvá veta spolu s výrazom skapaného psa. Nechápala som, čo akože odo mňa očakáva, pretože aj keby Robbiemu Williamsovi z oka vypadol, nevidím dôvod, prečo by ma mal obchytkávať... Aj som mu to vyvsvetlila. „Ja som to vedel...vôbec sa ti nepáčim. Nechápem, čo robím zle, že ma ženy nechcú. Som až taký škaredý?“ Musela som mu zhodnotiť oblečenie, účes, nové topánky. A už som cítila, že sa tento večer budem musieť zahrať na psychológa a pokúsiť sa zachrániť jednu stratenú dušu. Tak sme si teda zahrali takú hru. Akože sa vôbec nepoznáme a on príde za mnou. Sadla som si do boxu, odsrkávala z džúsika a niečo akože vyťukávala do telefónu. Zbadala som, ako sa z diaľky blíži môj potenciálny nápadník. Sadol si ku mne s úplne „prirodzeným“ úsmevom na tvári, až som sa čudovala, že ho ešte neangažovali do nejakej telenovely a zaklincoval to vetou: „Tak čo, trsáš?“ Mám pocit, že som ho po nečakanom výbuchu smiechu asi opľula.
Úchylák- Tu patria všetci pod vplyvom alkoholu, tí, z ktorých mám až na prvý pohľad strach, ale aj všetci, ktorým s prižmúrením oboch očí odhadujem štyridsiatku. Najhoršie na tom je, že práve opilcov sa je najťažšie zbaviť. Sú povzbudení alkoholom. Ani si nepamätám či som vôbec zažila večer, kedy som sa nemusela zbavovať úchyláka. Išla som s kamarátkou len tak pokecať na kofolku. Čakala som pri bare, keď za mnou prišlo nejaké indivídum. Že my sme dve, oni sú dvaja či sa nespojíme. Vravím, že nie, že sa chceme porozprávať súkromne. Bola som rada, že to vzal, lebo pôsobil na mňa takým dojmom, že keby som ho stretla na ulici, hodím kabelku a utekám. Vlasy žiadne, ale za to brada aspoň desať centimetrov, lebky v uchu, lebky na tričku i krku. Vrátila som sa spokojne k nášmu stolu. „Aký zlatý, aký zlatý, s kým si sa to rozprávala?“ nadšene na mňa začala kričať. „Teraz som sa ho zbavila, chceli sadnúť k nám,“ nechápala som jej vkusu. „Héééj, poďte k nám, poďte sem sadnúť!“ skákala a kričala až k baru. Určite som nebola nadšená, dopila som si svoje a utekala radšej na internát.
Ťažký frajer- Aj všetci malí hiphoperi majú svoju kategóriu, jou jou. Ale aj taký, čo majú zrejme potrebu vychvaľovať sa, inak to neviem nazvať. „Hmm..včera som šiel po dlhom čase emhádečkou a hneď som si nohavice potrhal.“ A pozerám na jeho Dolceho rifle, ktoré už samy o sebe boli potrhané, kde sa len dalo. „Kde sa dajú v MHD roztrhať nohavice?“ trošku som začala rýpať. „Joooj, keď tam máš stále nejaké klince a šrúby, to nikdy nevieš o čo sa zachytíš. Dúfam, že si to mama nevšimne. Ona bola totiž nakupovať v Miláne a fakt boli dosť drahé.“ Toto naozaj počúvať nemusím, nezaujíma ma, že jeho mamička je ako Norika M. a ani to, koľko minule prepil, čo si kúpil, v čom kto v jeho rodine podniká a bla bla. Míňať ocinkove peňiažky je asi veľké umenie, hocikto by to nedokázal...
Normálny- Tých mám najradšej. Dá sa s nimi skvelo pokecať aj zabaviť. Vždy sa s nimi opäť rada stretnem. Našťastie, je ich najviac, ale kým stretnem niekoho normálneho, musím bojovať proti aktívnejším indivíduám.
