Už izba sama o sebe bolo to najotrasnejšie, čo som za štyri roky obývala. Pre jednu osobu akurát s prižmúrenými očami, pre dve väzenie. Jeden písací stôl a zvyšný nábytok, ktorý som po minulé roky mala sama pre seba, teraz sme zdieľali dve.
Keď sa mi pred týždňom zlomila polička v skrini pod ťarchou oblečenia, brala som to ako jasné znamenie, že je pravý čas odísť.
Teším sa, že sa už nebudem pražiť v izbe s teplotou 40 C, kde pojem „prievan" predstavuje cudzie slovo.
Cítim sa nesvoja, keď nezaspávam na posteli, ktorá vŕzga už pri nadýchnutí.
Z duše neznášam holuby. Tie operené potvory, ktoré drzo ignorujú všetky protiholubie opatrenia.
Na našom bloku takmer zo zásady nefungoval výťah. Keby že nebývam na najvyššom ôsmom poschodí, až takú tragédiu by som z toho nerobila. Údržba si odo mňa celkom pravidelne nachádzala maily typu: „Dobrý deň, už od včera nefunguje výťah na MI. Akože nič v zlom, ale kebyže mám záujem o taký športový výkon, tak chodím na FTVŠ :-P" „Dobrý večer, na manželákoch ,už aspoň po 100000x tento semester nefunguje výťah. Odporúčam všetkým trepať sa s dvomi kuframi po 7 hodinovej ceste o 2-30 ráno na 8. poschodie (!)" A na poslednú sťažnosť mi pre istotu neposlali ani odpoveďový formulár, že závadu registrujú. „Po piatich dňoch čakania a dennodenného vyšľapávania vydržala oprava výťahu sotva pár hodín!!!! Akože prepáčte, už vážne na to nemám nervy. Bytné si neplatím za hodiny telocviku, ale aspoň za niečo, čo spĺňa kvázi internátny komfort, ale toto je už výsmech!"
Občas sa v spolužití prihodí niečo tak katastrofické, čo sa časom zmení na celkom príjemnú úsmevnú príhodu. Frekvencia návštevy toalety u nás bola vždy vysoká. V istý moment sa však vytratili zvuky otvárania dverí či splachovania. Až keď som danú miestnosť navštívila sama, pochopila som, v čom je problém. Niečo veľké sa nachádzalo v záchode. Keď som spláchla, voda sa naplnila až po okraj misy a pomaly stekala. Ani také štúchanie záchodovou kefou nepomohlo. So spolubývajúcou Dankou sme boli naštvané, že aký je už problém vyhodiť normálne do smetného koša a nesplachovať takú tuhú stravu do záchoda. Danka bola po chvíli jediná odvážna, ktorá bola fyziologickou potrebou prinútená daný problém akútne riešiť. „A čo sa mám ísť vy**** do UPC?" bojová veta hovorila za všetko a Danka natiahla obe ruky do igelitovej tašky a vzala problém, doslova, do vlastných rúk. A až vo chvíli, keď tú vec držala v ruke, sme pochopili, že to nie je jedlo. Nie je to ani nič, čo by bežne do záchodu nepatrilo. Bolo to hovno. Presnejšie mega hovno. Dúfam, že použitie tohto slova nevyvolá nevôľu adminov, ale nazvať tú vec mega exkrementom sa naozaj nedá. Začali sme obe jačať a tá obrovská vec letela von balkónom. Doteraz nerozumiem, ako je možné takú vec vyprodukovať...
A aj keď mi intrákové akcie budú chýbať, nie až tak, ako túžim po súkromí a pokoji na písanie bakalárskej práce.
