Cestovala som domov v tom najrýchlejšom a najpohodlnejšom, čo slovenské železnice ponúkajú- v IC vlaku. Lístok som dostala do spoločného vagóna k ďalším trom sympatickým dámam. Od začiatku boli veľmi komunikatívne, čo sa mi páčilo, aspoň som nepotrebovala hľadať parťákov na cestu v reštauračnom vozni.
Asi štyri stoly v našej tesnej blízkosti boli obsadené Rómmi. Nič zvláštne, normálne si tíško sedeli, ale len do chvíle, keď sa vlak pohol. Začali sa hrabať v igelitkách a postupne na stolíky vykladať umelohmotné poháriky, poldecáčiky a na záver aj fľaše borovičky.
Snažila som sa ich nevšímať, ale čím ďalej, tým to bolo ťažie. Vysvitlo, že to nie sú len takí kadejakí obyčajní Rómovia. Títo sú mimoriadne svetaskúsení. Podľa rečí pracovali asi v každej krajine EÚ, teraz nakúpili štvorkolky a iné darčeky pre tak svetom neznalých rodinných príslušníkov a vracali sa domov. Niekde pri Trenčíne začalo jednému prekážať, že ako je možné, že v demokratickej krajine si nemôže zapáliť cigaretu vo vlaku. Vo mne už vrelo. Cítila som, ako mi stúpa tlak, cítila som, ako sa mi potupne rozširujú nosné dierky, ako hádžem vražedný pohľad tamtým smerom, klopkám nechtami po stole a len čakám na posledný dôvod, aby som vybuchla.
A veru, nemusela som čakať dlho. On si tú cigaretu s poznámkou, že jemu nerobí problém zaplatiť pokutu aj zapálil. Pod sekundou som stála pri ich stolíku: „Zahas to!“ „Nezahasím.“ Nečakala som, že sa podvolí hneď na začiatku, ale dala som mu ešte jednu šancu. „Vidíš tamtú značku?“ a prstom som mu ukázala jasné označenie nefajčiarskeho vagóna. „Dobre slečna, šak ja znam. Ja nemám problém zaplatiť. Keď príde sprievodca a povie, že mám zaplatiť, ja zaplatím. Ja nemám problém, tu pár korún. Ale ja už nevydržím.“ „Aha, ak si chcel fajčiť, mal si si kúpiť lístok do rýchlika, alebo osobáku, kde by bol aj fajčiarsky vozeň. Bohužiaľ.“ Dala som mu aj druhú šancu a snažila som sa byť aspoň trošku milá. Nepomohlo. „Zahas to!“ „Nezahasím...“ A už ma neskutočne naštval.
Vytrhla som mu cigaretu z rúk a zahasila v tej borovičke, čo celý čas popíjali. Pohár som si vzala ako dôkaz pre sprievodcov. A vtedy mi už nebolo všetko jedno. „Taká mladá a taká drzá. To nie je možné, že len tak si príde a tu mi zahasí cigu. Má šťastie, keby nebola dievča, tak prisahám, dobijem. Všade v Európe, v Írsku, v Anglicku i v Rakúsku, no všade si môžeš fajčiť. Všade, kde len chceš. Mne to nikde nikto nezakazoval. A prídem na Slovensko a len tu ma obmedzujú...“ a spustil dlhý zahundraný monológ o nedemokratických praktikách voči nemu na Slovensku.
Tety sa o mňa začali báť. Môžu mi teraz nejako ublížiť, čo keď vystúpime spolu a navyše cestujem sama. Vtedy som si uvedomila, že som reagovala dosť neuvážene. Našťastie, kolegovia vystúpili v Poprade a venovali mi ešte pár „milých“ slov na rozlúčku. Veru, je len otázkou času, kedy sa moja neohrozenosť skončí.
