Pán zlodej so sympatickým hlasom v telefóne mi nenásilnou a nenápadnou formou vzal všetky moje veci vrátane dokladov a peňazí. Keďže som mala vo vrecku len pár korún, veľmi ma zaujímalo ako prežijem tých pár dní, kým nepôjdem domov. Slečna mi vysvetlila, že potvrdenie o odcudzení dokladov mi na mesiac nahradí všetky doklady. Pre istotu som sa opýtala konkrétne na električenku. „Ten papier máte aj namiesto električenky.“ „Takže keby ma zastavili revízori je všetko v poriadku?“ spýtala som sa ešte presnejšie, lebo nejako sa mi to nepozdávalo. „Len ničoho sa nebojte. Keby vás zastavili revízori oni zistia, že električenku máte zakúpenú. Všetko bude v poriadku.“
Hmm..tak keď v poriadku, tak v poriadku. V pohode som si cestovala, veď už som mala informácie z pravej policajnej ruky. Čo čert nechcel, ja som na druhý deň revízorov aj stretla. Sedím si v električke, keď v tom sa ozve: „Dobrý deň, kontrola cestovných lístkov.“ Všetci sa preukazovali lístkami a električenkami len ja suverénne dokladom z polície. „Slečna, toto vám môže vynahradiť akurát doklad totožnosti, nie cestovný lístok.“ Tak som vysvetlila, ako ma informovali na polícii. „To na polícii vám povedali takúto blbosť? Prosím, vystúpte z električky. Bude to 1400 Sk. Zaplatíte na mieste alebo vám mám vystaviť blok?“
V duchu som želala slečne podpráporčíčke povýšenie a zvýšenie platu, ale mne v tej chvíli neostávalo nič iné iba pokúsiť sa vykecať. To mi išlo vždy najlepšie. Ešte raz som im všetko vysvetlila, tento krát aj so slzami v očiach. Nepomohlo ani to, že mi neostalo nič a ráno som sa dokonca ani nemala s čím nalíčiť. Venovali mi aspoň súcitný pohľad a povzbudzujúce pohladenie po ramene. Revízorom nič nevyčítam, robili si svoju prácu. Tak som si vzala svoju pokutu a rozlúčila som sa vetou: „Dúfam, že vás nestretnem aj v 39-tke.“ „Nebojte sa.“ Nebojte sa, to isté mi povedala aj tá v uniforme a neznamenalo to nič dobré. V ďalšom autobuse som už pánov kontrolórov nestretla, ale pokutu som musela zaplatiť. Našťastie to nebola plná suma, iba 140 Sk, keďže som električenku mala. No ide o princíp.
Práve vtedy, ako som trávila príjemné chvíle v spoločnosti slečny policajtky a jej šarmu, moji spolužiaci písali zápočet. Tak som si od nej vypýtala potvrdenie, že som v tomto čase vypovedala na polícii. Slečna mala v počítači jedno ukážkové tlačivo, v ktorom len menila údaje. Zmenila všetko, až na taký malý detail- dátum. Mrzí ma, že som si to všimla až neskôr, ale dúfala som, že docentke vysvetlím, kde sa opäť stala chyba. V hlavičke bol môj správny dátum 17. marec 2008, ale v správe ostal 6. február 2008 ešte od istého Jozefa obvineného z krádeže. Docentka však vôbec nebola chápavá: „Ako sa mi opovažujete klamať do očí? Mňa okradli dvakrát a svet sa nezrútil. Všetko ste si vymysleli. Okradli vás 6. ale 17. ste si boli po potvrdenie.“ Odmietla sa so mnou o čomkoľvek baviť a aj keď som jej mohla ukázať zápisnicu, už som na to nemala nervy. Už mi bolo všetko jedno. A hlavne sa ma docentkine urážky dotkli. Nezaujíma ma, že učí na vysokej škole, ale takýmto spôsobom so mnou nikto komunikovať nebude. Každý mohol písať v náhradnom termíne, len ja, klamárka, nie. Nula bodov znamená, že si predmet budem musieť zopakovať.
Doklady vybavím za týždeň, ale o slečne policajtke sa mi bude snívať minimálne do konca roka.
